„Dnes ráno budem hovoriť o prostom šťastí človeka vystretého vnútri loďky.“ Že aj „tieň môže byť obydlím“.
Jean Clair vo svojom Protivnom denníku vyčíta Parížu zmenšenie životného priestoru. Maličké byty si podľa neho neuchovali ľudské rozmery a podobajú sa skôr dobrovoľnej samoväzbe. „Zatuchnutej a zatuhnutej s nedostatkom priestoru a tepla.“ Niet už miesta na vychovávanie detí, návštevy, knižnice.
Podľa iného Francúza, Gastona Bachelarda, majú však tesné obydlia svoje výhody. Najdynamickejšie úniky a „výbuchy bytia“ sú práve dielom „stlačenej bytosti“. Napríklad ulitníka, ktorý rastie zároveň so svojím príbytkom. Najmäkší z tvorov budujúci si najtvrdšie obydlie. Z vlastnej sliny. Zvonka často ako nedbanlivo otesaný kameň, zvnútra hladučké, niekedy aj perleťové steny. Zrkadlá a zároveň členité, točité „schodiská“ vytlačené záhybmi tela. A práve táto členitosť bráni votrelcom dostať sa cez prah, cez bránu dnu.
V detstve sme boli posadnutí stavaním obydlí. Malé domčeky zo zelených matracov, ktoré nám nakoniec vždy popadali na hlavu. Skrýše, nory, ulity. Medzi kríkmi ríbezlí v záhrade, v korune hrušky, v dutine katalpy. Spomenula som si na ne nedávno - hľadajúc byt na prenájom a prejdúc niekoľko obydlí. Vtiahla som do pľúc vzduch izieb, kde už roky nik nebýval, zaprataných vecami, s ktorými si nemá kto čo počnúť, izieb s prázdnymi sekretármi, kde prednedávnom zomrel niekto z rodiny, izieb svetlých, tmavých, hlučných, tichých, mŕtvych či zurčiacich životom. Hľadala som perleť na stenách, členitosť chrániacu útočisko. Vtáčiu architektúru.
