Nie tak dávno recenzent o knihe významného slovenského prozaika, načo to premlčať, Pavel Vilikovský to bol, napísal: „Rozprávač... inde prekvapí používanie klišéovitého jazyka,“ a cituje nefunkčne príslovia a porekadlá, ktoré autor funkčne použil. Potešilo ma, ako ešte stále dokážem žasnúť. Akože sú príslovia a porekadlá pre mladého alebo starého recenzenta, v tomto prípade je to asi jedno, klišé?
Ak sú rozprávky a povesti v ľudovej slovesnosti, ako sme sa v ľudovej škole učili, próza, porekadlá a príslovia sú poéziou par exellence. Národne i nadnárodne. V nemčine je mnoho so slovenčinou identických prísloví a porekadiel a v iných rečiach, ktoré nepoznám, asi rovnako. Sú nadčasové, kdeže klišé! Čo je vlastne klišé, o tom možno diskutovať, iste to však nie je, o čom píšem.
Z biblickej knihy Múdrosti v tisícročiach doputovali i do slovenčiny, najťažšieho jazyka na svete, ako rozhodli jazykovedci 27. septembra 2009 v Paríži, vraj a azda i naozaj, ako to potvrdil i profesor Vladimír Trnka. Pána profesora nepoznám ani osobne, ani inak, ale už pred štyrmi desaťročiami som mal nárok na nepatrný príplatok za znalosť cudzieho jazyka. Ak je naozaj pravda na strane jazykovedcov, treba mi zvýšiť skromný honorár, lebo pre SME píšem v najťažšom zo 7832 jazykov sveta. O stupeň menej ťažšia je iba maďarčina, a preto to má Lajos Grendel o niečo ľahšie ako ja.
