Naznačený problém sa pokúsim demonštrovať na novele slovenského prozaika Mila Urbana Staroba. Jej témou je náhla staroba, respektíve „umieranie“ Pavla Duchaja, ktoré v dedinčanoch podnieti intenzívnu vlnu súcitu, solidarity, náklonnosti a potreby čo najľudskejšie sa k tejto situácii zachovať.
Súčasne s tým však u nich vzniká a postupne narastá záujem o Duchajovu smrť, ktorý sa dá charakterizovať ako plod skrytého, neuvedomeného egoizmu, sprevádzaného vnucujúcim sa altruizmom. Zo sebectva, z toho, že človek inak vníma nešťastie, úpadok a hrozbu smrti u seba ako u druhých, vyplýva túžba po vzrušení, dramatizme na cudzí účet, ktorú možno, ak sa budeme držať sujetovej konfigurácie Urbanovej novely, uskutočniť iba pri Duchajových krízach a umieraní.
Prostredníctvom nich sa môže človek zároveň vžiť do roly dobrodinca, nachádzať v sebe kvality, ktoré vzbudzujú úctu pred ním samým i pred inými. Hlboký sebaklam Urbanovho dedinčana spočíva v tom, že o svojej úlohe dobrodincu, prejavujúcej sa napríklad v darcovstve a pomocníctve, o svojom úprimnom súcite s postihnutým vôbec nepochybuje. Nepravosť, egoistický základ takýchto „kvalít“ odhaľuje až to, keď sa Duchaj vzoprie svojej situácii, alebo keď jeho ťažkosti prechodne ustúpia.
