Je to ako refrén obohranej pesničky: vláda vystrieda vládu, krajinu križujú audítori a všade sa rozlieha krik odvolávaných i odvolávajúcich, ktorí vždy vedia o zlodejstvách tých druhých. V spolitizovanej štátnej správe nastáva zemetrasenie, zmluvy a projekty sa revidujú, anulujú, štátna kasa je vydrancovaná.
Rekonštrukcia Bratislavského hradu dosiaľ stála 45,8 milióna. Treba však viac ako 63 miliónov. Niečo dá Národná rada, časť má pokryť zľava, ktorú predseda parlamentu dohodol s Váhostavom podnikateľa Širokého. Zvyšok sa bude úporne hľadať. Ako pri predraženom a z hľadiska medzinárodného štandardu malom štadióne Ondreja Nepelu.
Tam ľadovú plochu sotva nahradíme iným materiálom, ale vo výstavných priestoroch hradu vraj možno namiesto parkiet položiť linoleum. „Ušetríme tým množstvo finančných prostriedkov,“ vyhlásil šéf kancelárie najvyššieho zákonodarného zboru. Akoby tým povedal, že ide len a s prepáčením – o umenie.
V poviedke Úsporné opatrenia od M. Zoščenka prestanú v ktoromsi úrade v zime vykurovať záchod. Aspoň sa tam ľudia nebudú tak často a neuvedomelo zdržovať, aj produktivita práce sa tým možno zvýši. Zlepšovatelia ušetria kubík, šetria ďalej, keď vtom nastane mrchavá jar. A vysvitne, že jedna z rúr zamrzla a praskla, ale rúry zaviedli ešte za cára. „Také by sa vôbec mali od koreňa povytŕhať!“ skonštatujú kolektívne a rozhodnú, že do jesene budú bez rúry, potom úderníckym tempom namontujú zánovnú, „veď to nie je salón!“
