Dá sa zachrániť odvodová reforma?

Ak je politika svojho druhu trhom, na ktorom súťažia politici v snahe predať svoj „produkt“ voličom, potom má odvodová reforma veľmi čudný biznisplán. Politické náklady neustále stúpajú, potenciálne politické výnosy sa rýchlo rozpúšťajú.

Áno, zodpovedný politik by nemal hľadieť iba na politické výnosy, ktoré sú svojou povahou (výkyvy verejnej mienky) krátkodobé. Je pre krajinu dobré, keď sa aspoň občas vyskytnú pri moci politici so schopnosťou presadzovať dlhodobo prospešné riešenia.

Presne takýto prístup očakávajú od politikov mnohí voliči súčasnej vládnej koalície, osobitne sympatizanti ľudí ako Ivan Mikloš či Richard Sulík. Odpustili by im veľa, keby videli za ich rozhodnutiami jasný plán a cítili prezieravosť, s akou konkrétne táto dvojica presadila pred siedmimi rokmi daňovú reformu. Lenže pár vecí je dnes inak.

Čosi sa zmenilo

Jednak sa zmenili časy a dnes už ani ľudia s veľkými reformnými zásluhami nemôžu automaticky očakávať, že voliči sa budú len ticho spoliehať na ich neomylnosť či prezieravosť a dúfať, že azda vedia, čo robia a opäť to dobre dopadne. Ale najmä viditeľnou zmenou (k horšiemu) prešla schopnosť týchto politikov jasne komunikovať, čo vlastne chcú.

Napokon, parametre navrhovanej reformy sa menia tak často, že už ani zainteresovaný pozorovateľ nemá istotu, že keď si konkrétny návrh preštuduje, prepočíta a urobí si naň názor, o týždeň nebude zasa všetko inak.

V každom prípade: Reforma odvodov by sa mala rozdeliť na dve časti, pretože ona dve časti naozaj má, a okrem toho to umožní pri jej posudzovaní a aj schvaľovaní v parlamente nezhodiť zo stola spochybniteľné a nepriechodné veci spolu s tými naozaj potrebnými a nespochybniteľnými.

Skvelá prvá polovica

S prvou časťou – plánom zásadne zjednodušiť platenie daní a odvodov – súhlasia úplne všetci, od podnikateľov až po predstaviteľov strany Smer.

Len stručne: Navrhovaná reforma predpokladá, že platitelia odvodov budú po novom komunikovať už len s jediným, finančným úradom a na zaplatenie daní a odvodov malo stačiť už len jedno tlačivo. Reforma odvodov tiež predpokladá, že súčasných osem rôznych druhov poistenia sa zredukuje na dve (sociálne a zdravotné) plus komerčné úrazové poistenie. Zjednotenie vymeriavacích základov volalo po svojom zavedení už roky, pretože dnešných šesť rôznych vymeriavacích základov systém nesmierne komplikovalo a zvyšovalo administratívnu záťaž. To isté platí aj o redukcii počtu sadzieb odvodov.

Pre každého z nás, ktorí sme sa nenarodili s účtovníckymi génmi a máme fóbiu z výkazov a termínov, je to presne to, čo sme od reformátorov čakali. A to je reforma, ktorú má vláda vo svojom programe.

Časť druhá, problematická

Čo vláda v programe ani v očakávaniach voličov nemá, je druhá časť návrhu odvodovej reformy – výrazné zvyšovanie odvodového zaťaženia pre časť samostatne zárobkovo činných osôb. Navrhované parametre sa už niekoľkokrát výrazne zmenili, to však nič nemení na tom, že reformátori intenzívne pracujú na svojom onálepkovaní „ošklbeme živnostníkov a dohodárov“. A aj keď posledná navrhnutá verzia predpokladá, že väčšine SZČO zaťaženie nestúpne, reformátori sa po všetkom, čo k tejto téme už povedali, nemôžu rozhorčeniu reformne naladenej verejnosti čudovať.

Je pravda, že dnešný systém je „nerovný z hľadiska daňovo-odvodovej záťaže“, pretože riadny zamestnanec zaplatí viac ako SZČO pri rovnakej cene práce. Lenže ak napríklad vykonávate súbežne niekoľko druhov činností, pri súčasných pravidlách zamestnaneckého pomeru by ste s veľkou pravdepodobnosťou toľko práce hľadali márne – zamestnávať hoci aj na čiastkové úväzky je pri dnešnej byrokracii a zaťažení pre väčšinu zamestnávateľov odrádzajúce. A ak máte príležitostné príjmy (napríklad remeselnícke zákazky), platí to dvojnásobne, pretože zamestnávateľ by musel znášať neprimerané riziko, že na vás prerobí.

Výhodnejšie podmienky pre SZČO sú vykúpené znášaním oveľa vyššieho rizika, absencie právnej ochrany a sú odmenou za ochotu postarať sa o seba. To, samozrejme, neznamená, že nie je diskutovateľná otázka miery, do akej sú tieto podmienky výhodnejšie – napríklad v prípade čisto solidárnych zdravotných odvodov asi ani nikto nebude namietať, keď sa pravidlá a zaťaženie zjednotia. Lenže reformátori chcú ísť ďalej s cieľom čo najviac priblížiť zaťaženie práce SZČO tomu zamestnaneckému. Prečo vlastne?