Raz som už písal o Lackovi, o desaťročnom synovcovi mojej manželky. Nuž, v poslednom čase je s ním čoraz viac problémov. Bije brata, hrubo sa správa v škole, odvráva rodičom. A pani učiteľka čoraz častejšie posiela rodičom odkazy, že sa nepripravuje z matiky, zo zemepisu, že nevie anglické slovíčka. A vtedy ženské osadenstvo mojej rodiny zborovo opakuje známu frázu: Porozprávaj sa s ním, ty si psychiater!
Už som si mohol zvyknúť na tento posmešok, veď dobrých tridsaťpäť rokov počúvam modlitbu začínajúcu sa úslovím „ty si psychiater“, a predsa ma niekedy vyvedie z miery. A pretože ani mne nie je jedno, čo bude s malým Lackom, sadnem si k nemu.
Viem, keby som začal so školou, obrátil by sa mi chrbtom. Preto sa ho opýtam, ako hral cez víkend Arsenal. Lackova tvár sa na to vyjasní a povie mi výsledky posledných desiatich zápasov Arsenalu. A ja sa len čudujem, ako dobre vyslovuje názvy West Ham United alebo Middlesborough. A potom sa pozriem do jedného zo športových časopisov a zisťujem, že aj pamäť mu výborne slúži.
Títo anglickí futbalisti sú fantastickí, hovorím mu.
Veď sotva je medzi nimi nejaký Angličan, odvrkne mi. Ale je tam španielsky, poľský, francúzsky hráč, ba aj jeden Rus.
Áno, Berbatov, hovorím, aby videl, že aj ja sa rozumiem do futbalu.
