Len málokedy, možno od konca druhej svetovej vojny nie, mali Japonci v zahraničí taký priaznivý obraz. Dokonca aj juhokórejské noviny sú plné chvály na sebadisciplínu obyčajných Japoncov za príšerných okolností. A keď príde pochvala od Kórejčanov, ktorí obvykle nepatria medzi najväčších fanúšikov Japonska, je to naozaj veľká vec.
Vážne problémy
Ak však ide o japonských predstaviteľov, je situácia iná. Zahraniční pozorovatelia, pomocníci, reportéri aj vládni hovorcovia sa sťažujú na absenciu zrozumiteľnosti, nehovoriac o spoľahlivosti japonských vyhlásení o najrôznejších katastrofách, ktoré nasledovali po mohutnom zemetrasení 11. marca. Zdá sa, že aj vážne problémy sa ignorovali, zakrývali alebo zľahčovali.
Ešte horšie je, že len málokto chápal, kto za čo zodpovedá. Niekedy sa naozaj zdalo, ako by ani samotná japonská vláda nedostávala informácie od predstaviteľov spoločnosti Tokyo Electric Power Company (TEPCO), teda od vlastníkov jadrových elektrární, z ktorých na pevninu, do mora aj na oblohu uniká radiácia. Premiér Naoto Kan sa v jednom okamihu musel šéfov elektrárenskej spoločnosti opýtať: „Tak čo sa tu, dočerta, robí?“ a ak to nevedel premiér, ako to mal vedieť niekto iný? Dokonca aj mocní japonskí úradníci, pri ktorých sa za normálnych okolností predpokladá, že vedia, čo robia, pôsobili rovnako bezmocne ako volení politici.
Mimo Japonska sa všeobecne verí, že v tejto krajine funguje všetko inak a to vďaka akejsi exotickej kultúre. Toto vnímanie nie je úplne falošné. Dôležitým aspektom kultúry je pritom používanie jazyka. Vyjadrovanie japonských predstaviteľov býva často zámerne zahmlené, aby ich to nenútilo vyvodzovať zodpovednosť, ak sa náhodou veci vyvinú zle – medzi mocnými je to v podstate všeobecný jav. Niektoré vyjadrenia sa však môžu stratiť v preklade. Keď japonský predstaviteľ vyhlási, že o niečom bude „vážne uvažovať“, myslí tým „nie“. A to nebýva vždy správne pochopené.
V prípade oficiálnej japonskej reakcie na zemetrasenie a katastrofy spojené s cunami však kultúrna exotickosť nie je dostatočným vysvetlením. Napokon, aj samotní Japonci sú rovnako kritickí ako cudzinci, ak nie ešte kritickejší, k zjavne žalostnému výkonu svojich politikov a k vyhováračkám a zahmlievaniu predstaviteľov firmy Tokyo Electric Power Company.
Niektorí ľudia dokonca opúšťajú bezpečie Tokia, pretože stratili dôveru vo vládu a v energetickú spoločnosť, ktorá v minulosti zastierala nebezpečné poruchy vo svojich jadrových komplexoch. Vyšetrovanie roku 2002 odhalilo, že spoločnosť dávala vláde falošné údaje, tajila nehody a doslova zakrývala praskliny.
Rozpad dôvery verejnosti k oficiálnym japonským činiteľom by bol znepokojivý, pokiaľ by znamenal rozpad demokratického zriadenia. No mohol by znamenať aj nevyhnutné zmeny. Aj keď japonský systém vládnutia obsahuje určité tradičné prvky, problémy krajiny sú skôr systémového než kultúrneho charakteru.
