Keď som bol malý, vždy som si myslel, že tento nápis na lavičkách či zábradliach v meste má ochrániť ľudí pred tým, aby sa zababrali od farby. Vnímal som to ako používateľ, ako konzument.
Nikdy ma nenapadlo, že ide o ochranu práce tých, ktorí to robili. A presne tak to vnímam dnes. Ak by nám niekto vošiel na čerstvo nalakované schody, tak by som ho prerazil a dolámal mu nohy. Znamenalo by to pre mňa ďalšiu prácu navyše. Zaradil som sa časom medzi tých, čo veci aj robia, nielen konzumujú.
Niektorí ľudia možno touto zmenou vnímania neprejdú nikdy a navždy ostanú len používateľmi vecí, nikdy nepochopia hodnotu práce. Na mlyne jedna pani vzala do rúk topor a začala si ho obzerať.
„Vráťte ho, prosím vás, kde bol,“ poprosil ju Pedro.
„Nebojte sa, ja si s ním neublížim.“
„O vás predsa nejde!“
Panej ani nenapadlo, že Pedro bráni svoju niekoľkohodinovú prácu, ktorú venoval brúseniu ostria topora kameňom. Starý pán, čo mi predával topor, ma upozorňoval, aby som ho nebrúsil na stroji, len ručne. Stačí aby ostrie ťuklo o kúsok železa alebo škrklo o kamienok a práca je fuč a topor bude písať. A bránil aj samotný topor, vzácny kus, ktorých už u nás nie je veľa použiteľných a hádam už žiadny kováč nevie taký ukuť.
Ľudia, čo sa nevedia s úctou správať k náradiu, ktoré nabrúsil niekto iný, to je typický príklad tých, čo nechápu hodnotu práce. Aj chalani v Rajci, s ktorými som pracoval vo farskej záhrade, museli konštatovať, že som v pohode, kým mi niekto nečiahne na náradie a nezačne ním robiť nejakú bujačinu. Vtedy odhodím barančie rúcho a zarevem. Niekde sa to už stalo aj terčom žartíkov a poznámok typu: „Zaskrutkoval som to tvojím dlátom, dobre?“ Aj v týchto žartíkoch však cítim nepochopenie, slovne sa v nich znehodnocuje práca a úmyselne sa pichá do citlivého miesta.
