Teraz, keď za oknami drobne, priam holúbäčo mrholí, teraz, keď na moje slová monotónne dopadá skutočná tlačiarenská čerň kdesi vo Frýdku–Místku, až teraz, v bezpečí, za zavretými dverami, konečne to môžem povedať rovno:
Pod rúškom toho, že čistia len náš jazyk, upravujú naše kostrbaté vety atď., v skutočnosti nás požierajú. Robia nám lobotómiu! Pitvajú nás zvnútra! Bojujú s nami a vyhrávajú! Robia z nás robotov!
Neskorý debutant, bohém s preriedenými vlasmi, po nociach v triaške dopíše svoju prvú knihu, vychrlí tú svoju úbohú, autentickú pravdu, ktorá aj tak nikoho nezaujíma, len pár škodoradostných voyerov, zatne sa, hrdinsky dopíše, ako taký mravček dotrepe tú svoju vysušenú omrvinku z posledných síl k vydavateľovi, mysliac si, že jeho život je tým spasený, a vôbec netuší, že ho práve čaká boj najväčší.
Boj s mutantom z planéty Kőrrrektőrrr, parazitom prebývajúcom väčšinou v krehkom ženskom tele a požierajúci ho takmer zaživa.
Mladá korektorka sa usmeje a podá autorovi prvých pár strán, ktoré už opravila. Ten si ich, rozpačito ďakujúc, idiot, vezme, a v oku mu párkrát len tak šklbne. Keď zbadá tie šíky nepriestrelných kőrektőrských bojovníkov, vlastné, zavraždené vety, popreškrtávané červeným perom, čo vety, celé more škrtancov, aké nevidel ani na základnej škole - lebo aj dementi predsa majú právo na vlastné slohové práce, no nie? Zdúpnie. Boj sa neskončil.
