Splnil som si sen a navštívil som Dessau. Priznám sa, ako tínedžer som Bauhaus najmä počúval. Až cez obaly platní britskej kapely som sa dostal k originálu. Pôvodný Bauhaus sa roku 1925 usídlil v nemeckej provincii, v sasko-anhaltskej diere, ktorá vstúpila do dejín umenia.
Pritom pred dvadsiatimi rokmi tam už nebolo skoro nič. Časť pôvodných budov rozmetali na konci vojny bomby a to, čo zostalo, „skrášlili“ nové okná a bizarné fasády.
V Dessau by sa mohli naši starostovia učiť, ako obnovovať pamiatky. Na Slovensku by centrálnu budovu iste oblepili nápismi Textil či Bazár a v okne na prízemí by ponúkali poistenie áut a lacné ponožky – ak si myslíte, že preháňam, pozrite si renesančnú radnicu v Levoči. Už som aj zabudol, s akým pôžitkom sa dá prechádzať po mestskom priestore, ktorý nie je zahltený grafickým softpornom a typografickým brakom.
Tri zo štyroch víl pre majstrov Bauhausu doslova vstali z popola. Na jednej ulici tam s rodinami žili Kandinskij, Klee, Moholy-Nagy či Schlemmer. Vonkajší minimalizmus vnútri ukrýva pestrosť, najmilšiu farbu zakladateľa Waltera Gropiusa. V jednom z domov som si prečítal, ako podobne o Bauhause písali nacisti a stalinisti: samé obvinenia zo židoboľševizmu, internacionalizmu a elitárstva – ako vystrihnuté z dnešných internetových fór.
