Keď tak občas s úžasom sledujem v televízii, kto všetko sa pri slávnostných omšiach s rozmachom prežehnáva a bije do pŕs, vždy ma prekvapí, ako hladko sa títo svetonázoroví obojživelníci (pozor, nepliesť si s obyčajným chameleónom!) aklimatizovali v nových podmienkach.
Prvý výstavný exemplár, medzi jeleňou zverou by to bol prinajmenšom kapitálny dvanástorák, som zaznamenal už tesne po „víťaznom februári“ 1948. Cez nezastrené okná funkcionára KSS, ak sa nemýlim okresného formátu, som na čelnej stene zazrel veľký krucifix medzi obrazmi Panny Márie a Ježiša v Getsemanskej záhrade. Portrét milovaného vodcu svetového proletariátu súdruha Stalina i s bustou Lenina „večne živého“ očividne nechal v kancelárii, odkiaľ riadil ofenzívu proti „ópiu ľudstva“, náboženskému „tmárstvu“. Možno to bol práve on, kto organizoval deportáciu mojich profesorov z piaristického gymnázia do pracovných táborov.
O nejaký ten rok, keď sa triedny boj rozhorel naplno a veriaci sa stali rovnakou lovnou zverou ako „kulaci a kapitalisti“, vrchnosť milostivo povolila v mojom rodnom meste birmovku. Okamžite sa rozchýrilo, že poslednú. A tak sa v onen slávnostný deň okolo farského kostola zhromaždili davy zo širokého okolia. Medzi nimi, priznávam, že nie celkom dobrovoľne, i ja. Chlapča z rodiny totiž zatúžilo, aby som bol jeho birmovným otcom. A tak som tu stál v ľudskej riave, ktorá sa rozliala po farských schodoch i priľahlých uličkách, a dúfal, že sa v nej stratím ako kvapka v mori. Z fakulty sa totiž vyhadzovalo už za oveľa menej.
