Ak by sa Palestínčania do konca roka zbavili Jásira Arafata, nič by už, aspoň podľa predstáv Georgea Busha, nemalo stáť v ceste vytvoreniu palestínskeho štátu. Taký útvar by mohol dočasne vzniknúť do osemnástich mesiacov a do troch rokov by sa ocitol na mape sveta v plnej forme. So všetkými inštitúciami, aké sú bežné pre akýkoľvek iný štát. Pravdaže, nik iný si nemohol dovoliť prísť s podobným návrhom než prezident USA - jedinej superveľmoci a najväčšieho priateľa Izraela a zároveň krajiny s mimoriadnym vplyvom v arabskom svete.
Problém je však v tom, že v tomto prípade ide o veľmi horkú tabletku, ktorú Bush ponúka Palestínčanom na vyzdravenie. Odsunúť súčasné palestínske vedenie z riadenia palestínskej samosprávy je síce aj politologicky predstaviteľné, no v praxi sotva uskutočniteľné. Jásir Arafat reprezentuje palestínsky zápas za sebaurčenie takmer štyridsať rokov. Aj v jeho nakrvavejšej forme. A je jasné, že v konečnom dôsledku nesie zodpovednosť aj za súčasný teroristický odboj. Zatiaľ však zostáva stále jedinou autoritou pre väčšinu Palestínčanov - a to aj napriek tomu, že práve medzi nimi má aj najviac nepriateľov. Hnutie Hamas či Islamský džihád alebo v Libanone fungujúci Hizballáh majú celkom odlišné názory na spôsob zápasu s Izraelom. Najviac samovražedných atentátov na izraelských civilistov organizujú práve ich extrémistické úderky. Ak Jásirovi Arafatovi ktosi veľmi škodí, tak nepriateľa netreba dlho hľadať. Tam možno nájsť aj podstatu jeho osobného problému - jeho charizmy i jeho aurority. Jásir Arafat je už možno vodcom proti svojej vôli.
Bushova predstava o odstránení Arafata z postu palestínskeho prezidenta je priveľmi jednoduchá. Nie je to tak dávno, čo Javier Solana, „minister zahraničia“ Európskej únie, navrhoval, aby z postov odstúpili Jásir Arafat aj Ariel Šaron, čím by sa uvoľnil priestor mladšej generácii. Bush žiada iba odchod Arafata. Odídenie Šarona, ktorý má na rováši dostatok prechmatov voči Palestínčanom, no dokáže sa tváriť demokraticky, nepožaduje. Bushov najnovší prejav o riešení blízkovýchodného konfliktu opisujú mnohí komentátori ako historický. Taký aj je. Najmä v tom, že v ňom Bush ako prvý americký prezident v dejinách vyzýva na vytvorenie palestínskeho štátu. A nevyzýva iba Palestínčanov, aby nahradili Arafata niekým novým, „umierneným“, ale niečo adresuje aj Šaronovi: Izrael sa bude musieť z okupovaných území stiahnuť a vrátiť na hranice z roku 1967! Palestínčania môžu v decembrových voľbách Arafata niekým iným pokojne nahradiť. Arafat to môže napokon navrhnúť aj sám a odstúpiť. Problémom však bude, čo urobia Izraelčania, ak v premiérskom kresle zostane Ariel Šaron. Dajú mu vo voľbách v budúcom roku novú šancu, aby mohol nesplniť Bushove podmienky? Možno totiž veľmi vážne pochybovať o tom, že Šaron vyprázdni západný breh aj pásmo Gazy, že uzná medzinárodný štatút Jeruzalema, že nariadi izraelským osadníkom opustiť svoje domy postavené na palestínskej pôde. Dosiaľ nebolo výrazne počuť Šaronovo volanie po vyhlásení palestínskeho štátu. Nebyť Šimona Peresa a ďalších umiernených izraelských politikov, Šaronova tanková päsť by drvila palestínsky aj teroristický odpor naozaj masívnou silou. Ak sa teda požaduje umiernenosť od Palestínčanov, niečo podobné by bolo vhodné žiadať aj od tvrdého jadra izraelského štátu.
