Zelený štvrtok by mohol byť pokojne aj dňom pripomenutia si zodpovednosti za zeleň, aby pred vnútorným zrakom defilovali podoby bezohľadnosti k prírode. A impotencia k jej drancovaniu. Ešte aj turistické značkové chodníky, čo sa vinú horami päťdesiat a viac rokov, starostlivosťou dobrovoľníkov teraz zavadzajú pseudobiznisu a asi zmiznú! Zavadzia to najkrehkejšie – neziskovosť, neagresívny pobyt v náručí prírody, oslava stvorenstva v tichej meditácii.
V tento deň by mohli odborníci držať čestnú stráž pri sochách. Aby opäť nenapadlo úradníkovi uzákoniť, že pred zničením sochy treba autora informovať. To asi únik z tvorivej dielne Járu Cimrmana. Čo ak si niekto zmyslí, že pod smutnou vŕbou v Medickej záhrade, ktorá zakrýva vynikajúcu Meštrovičovu bronzovú sochu – sediacu postavu Martina Kukučína – je lepšie baru so šampanským.
Na Zelený štvrtok ma dedko Guldan brával do kostola na hrad. Bol jedným z dvanástich mužov, ktorým administrátor nitrianskeho biskupstva umýval nohy. Ako Ježiš apoštolom. Nasledujúce trojdnie pripomínajúce jeho umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie, prekračuje dve tisícročia a ukazuje to, čo nám aj dnes vyciciava život: túžba po moci, pohodlie, strach z utrpenia a smrti, ktoré On zavrhol. Veľkonočné mystérium stojí za zamyslenie ako protiklad povrchnosti a prázdnoty, ktorú dnešok ponúka špičkovou technikou spolu s ľahostajnosťou k utrpeniu iných.
