Literatúra zahŕňa silné príbehy. Tie, ktoré sa podobajú na pravdu, aj tie, čo sú očividne vybájené. O chlapcovi, ktorý sa chcel vyhnúť veštbe, že zabije otca a vydal sa na druhý koniec sveta, aby ju napokon uskutočnil. O moreplavcovi, ktorý stroskotal na ostrove, ktorý bol veľrybím chrbátom. O bezdetných manželoch, ktorí si vyrezali dieťa z dreva.
Príbeh Krista zachytený v štyroch pravých evanjeliách a množstve apokryfov vstúpil do ľudstva ako žeravá britva. Rozdelil svet na áno a nie, na vieru a neveru, na prijatie a odmietnutie. Evanjeliá nič neuľahčujú čitateľovi. Originály textov sa stratili, hádam iba Jánovo evanjelium je z prvej ruky. A preto túto dobrú zvesť môžeme prijať ako výtvory ľudí (Marek píše najľudovejšie, Lukáš najliterárnejšie) alebo ako Dielo Ducha. V tom je ich mystérium, ale aj hodnota. Veď aká by bola zásluha viery i zodpovednosť za odmietnutie, keby sme ich mali exaktne podložené ako matematickú rovnicu?
„Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží syn,“ žiada dôkazy veľkňaz. Ale ani z tých, ktorí videli zázraky a znamenia, neuverili všetci. Jeden učeník ho zrádza za sumu, za akú sa dal kúpiť otrok a druhý ho zapiera tri razy za noc. Kristus rozprával príbehy. V posledných dňoch hovorí svojim poslucháčom: „Toto som vám hovoril v obrazoch. No prichádza hodina, keď vám už nebudem hovoriť v obrazoch, ale budem vám o Otcovi hovoriť otvorene.“ Jeho príbeh sa na Veľkú noc vymaňuje zo slova a stáva sa telom, aj keď je to telo, ktoré zomiera na kríži.
