Sú ľudia, čo v televízii sledujú najmä seriály, iní si nedajú ujsť nijaký futbal – ja venujem zo všetkých relácií najväčšiu pozornosť správam o počasí.
Ba nielen ich sledujem, ale niekedy na ne aj reagujem.
Jeden stupeň
Keď som napríklad zistila, že v správach o počasí sa vyskytuje nespravodlivosť, neváhala som o tom napísať pobúrený fejtón do istého internetového časopisu.
V tom fejtóne som písala, že rada sledujem predpovede počasia na všetkých kanáloch. Rada sa pozerám na pekné rosničky, ale nepohrdnem ani predpoveďou bez rosničiek. Na jednom kanáli sa na obrazovke objavujú slovenské mestá, vedľa nich teplota vo dne aj v noci na najbližšie tri dni. A v Tvrdošíne, v mestečku, v ktorom som vyrástla, je stále o jeden stupeň nižšia teplota ako v susednej, iba päť kilometrov vzdialenej Trstenej. Dala som najavo, že zdravý rozum mi hovorí, že tú predpoveď niekto skresľuje. Vo fejtóne som vyjadrila podozrenie, že v Trstenci pravdepodobne podplatili meteorologický ústav alebo priamo televíziu. (Toľko sa dnes píše o všadeprítomnej korupcii, že mi nikto nemôže zazlievať, že mi prebehla hlavou aj takáto možnosť.)
Nech už je dôvod tejto nespravodlivosti akýkoľvek, ukázalo sa, že keď človek nájde v sebe silu a na nespravodlivosť zareaguje, neostane to bez odozvy.
Pozitívnu odozvu to malo hneď doma.
Predtým napríklad – vždy keď sa blížili správy o počasí a práve vo chvíli, keď vrcholilo moje napätie a zvedavosť, že už-už sa dozviem, ako bude –, prepínal môj muž na šport. Aj keď som sa málokedy ohradila, priznám sa, že sa ma to vždy dotklo. V poslednom čase však nastala zmena. Ak náhodou nesedím pred televízorom, môj muž zďaleka na mňa kričí: „Počasiééé!“
Aj jeho vzťah k tomuto programu sa zásadne zmenil od chvíle, ako som uverejnila spomínaný fejtón. Predtým správy o počasí ignoroval, no od publikovania môjho fejtónu sa aj z neho stal ich vášnivý sledovateľ.
A práve on to bol, kto si všimol, že aj v inštitúciách, ktoré majú tie správy na starosti, to urobilo vietor. Ešte sa síce stále stáva, že v Trstenej je o stupeň teplejšie (pravdepodobne pre nenápadnosť), ale už sa čoraz častejšie objavuje prípad, keď je v oboch mestečkách rovnaká teplota alebo je niekedy dokonca o stupeň teplejšie v Tvrdošíne.
Dve mestečká
Na môj fejtón zareagovalo aj niekoľko čitateľov. Zaujal ma najmä príspevok istého Pištu: Trafená hus zagágala, odcitujem ho celý: „Drahá pani Feldeková!!! Namiesto mudrovania by ste si mali preštudovať čosi o meteorológii!!! Rozdiel jedného stupňa Celzia môže spôsobiť aj vzdialenosť 500 m. Napríklad v tej istej dedine, napr. v Tvrdošíne, bude na kopčeku vždy o minimálne polstupeň teplejšie ako v tej istej dedine pri potoku!!! Pre začiatok odporúčam kúpiť teplomery, rozostaviť na rôznych miestach obce a robiť odpočty... S pozdravom Pišta.“
Nič proti Pištovmu názoru – má na svoj názor právo. Ale ak si lepšie všimneme jeho text, hneď prídeme na to, prečo zareagoval tak, ako zareagoval. Netvrdím, že je to práve on, kto predpovedá počasie, no som si istá, že pochádza z Trstenej. Ináč by totiž kráľovské mesto Tvrdošín nenazval dedinou – to mohol urobiť len Trstenčan.
Medzi Trstenčanmi a Tvrdošínčami totiž odnepamäti vládne rivalita, ktorá vyplýva z toho, že ide o dve dosť zásadne sa odlišujúce mestečká.
V Trstenej je napríklad pec mužského rodu, v Tvrdošíne ženského. Trstenčania hovoria „priložil som do pecika“ alebo “vymenili sme malý pec za väčší“. (A ešte by chceli, aby u nich bolo o stupeň teplejšie!) Neuznávajú ani dĺžne a hovoria: „Idem na rieku plakať šaty.“
Preto Tvrdošínčania hovoria o Trstenčanoch, že pri plákaní plačú.
Inak však mám Trstenčanov úprimne rada a nikdy som sa im neposmievala. Sú to pekní a dobrí ľudia. Ale to ešte neznamená, že mám tolerovať takú nehoráznu nespravodlivosť, ktorá sa týka počasia.
Hlavne som sa však pri tejto príležitosti presvedčila, akú obrovskú silu má písané slovo. Keby som sa neozvala, bude v Trstenej naďalej o stupeň teplejšie. Je to poučenie aj pre iných. Ak zistíte, že sa vo vašom okolí deje nespravodlivosť, treba o tom napísať. Máme síce porekadlo „hovoriť striebro, mlčať zlato“ – ale tento prípad dáva za pravdu porekadlu „lenivá huba – hotové nešťastie“.
Oľga Feldeková
je spisovateľka. Medzi jej posledné knihy patria Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen a Tajomstvo Sloveniek.