Keď sa roku 1999 zavádzalo euro, mnohí ešte dúfali, že integračný proces bude pokračovať. Iní zasa verili ortodoxne liberálnej učebnici, ktorá oveľa viac dôvery vkladá do zákonitostí ekonómie než do demokracie. Mysleli si, že ak sa dodržia jednoduché pravidlá konsolidácie štátnych rozpočtov, bude to stačiť na to, aby sa národné ekonomiky navzájom vo svojom vývoji prispôsobovali.
Falošná konštrukcia
Obidve tieto predstavy stihlo dramatické sklamanie. Rýchle striedanie finančnej krízy s dlhovou a dlhovej zasa s krízou eura zviditeľnilo falošnú konštrukciu hospodárskeho a menového priestoru, ktorý je síce obrovský, no nemá nijaké nástroje spoločnej hospodárskej politiky.
