Predĺžený víkend som v detstve trávieval v horách na strednom Slovensku, kde vtedy hrozivo stúpal detský alkoholizmus – ten dospelácky už nemal kam, pretože dosiahol úroveň, pri ktorej by si zo zdesenia dali panáka aj nezlomní abstinenti.
Pod tlakom rodinného násilia som sa vybral do susednej doliny šibať. Hoci v Bratislave už pár týždňov trvala jar, tam ešte na severných svahoch ležal sneh a v noci bežne mrzlo. Na návšteve u cudzích nikoho nezaujímal môj pletený bič z vrbových prútov kúpený na trhovisku Miletičová, a nikto už ani len netušil, že symbolicky vítame jar a pripomíname si vzkriesenie, ale všetci túžili vedieť, koľko vydržím. Dospelí miestni hľadeli na malého chlapca z Bratislavy so zmesou neskrývaného pohŕdania, škodoradosti a chorej zvedavosti, tak ako sa dnes v televízii pozerá na Eurovíziu.
Mal som osem rokov a na umakartový obrus predo mňa položili pohárik borovičky plný tak, že pretekal. Myslel som si, že ide o žart, ale ostatné deti v mojom veku, aj mladšie, už mali svoj štamprlík dávno vypitý, práve dostali ďalší a viacerí rodičia už ležali pod stolmi. Koniec koncov, bolo skoro osem hodín ráno. Z majoliky trčali korbáče, len o trocha menšie ako elektrické stožiare, vyzdobené krikľavými mašľami a s rukoväťami ako poleno.
Fľaša nemala etiketu. Nápoje sa pálili zo všetkého, čo sa našlo v stodole, pričom na severnom Horehroní sa urodilo len pramálo ovocia a zeleniny, zato sa tam pravidelne premnožovali hlodavce.
Po dvoch pohárikoch som nevedel, kde je sever. Prúty korbáčov sa mi pred očami skrútili do zložitej mandaly a tie haluze by ani najslávnejší pletači nerozmotali. Výraz, ktorý sa mi pri pregĺganí zjavoval na tvári, by si pozorovatelia určite fotili, keby vlastnili fotoaparát a zdieľali by ho aj na Ťvíteri, keby takô volačô onehdá jästvôvalô.
Nikdy nezabudnem na pestrú zmes husto nastavaných štamperlíkov na kredenci, na tú rozmanitosť tvarov, vzorov, veľkostí a farieb, ani na absurdne nežné názvy ako čaprták či kalíštek. Keby náš národ s rovnakou vynachádzavosťou pristupoval napríklad k vydávaniu kníh, tak slovenčina dávno patrí medzi globálne literárne jazyky.
Občas sa hlučne dostavil jednotlivec, ktorý ešte vládal stáť na nohách, bleskovo vykonal sériu telesných trestov na osobách ženského pohlavia a potom ich hodil do potoka, pričom všetci sa tvárili, že údery aj ľadová vrstva na hladine sú len symbolické, a za odmenu dostal prekvapivé množstvo zdobených vajec, stužiek a kde-tu aj bozkov.
