Asi preto Mikuláš Dzurinda v rozhovore o prenájme budovy pre daňový úrad v Košiciach (SME, 14. apríla) položil novinárovi jednoduchú otázku: „Je 1,3 menej ako 2,0?“ Potešilo ma, že i keby sme k číslam pridali zopár núl, lebo reč je o miliónoch ročne, odpoveď by uhádol aj matematický nedouk ako ja.
Menej ma už potešilo, že novinár nevyužil príležitosť a nepreskúšal Mikuláša Dzurindu otázkou: „Nebolo by 1,1 alebo hoci 0,7, ktoré by možno ponúkla nejaká firma vo verejnej súťaži, menej ako 1,3?“
Deviataci, ktorí nevyriešili spomínané príklady, napokon aj tak dostali za ne body, lebo vraj len nepochopili zadanie. Zdá sa, že Mikuláš Dzurinda si z toho zobral ponaučenie. Tiež sa počas celého rozhovoru tvári, že nechápe zadanie, a dúfa, že tým zaboduje. „Výber bol transparentný,“ vyhlasuje, „a je na zadávateľovi, akú metódu zvolí.“
Má pravdu, veď jestvuje azda transparentnejšia metóda, ako ukázať prstom na jednu firmu? Výber bol taký transparentný, že hneď vyvolal kopu otázok, medzi nimi aj tú, či by metóda verejnej súťaže nebola pre štát výhodnejšia. Aj na ňu mal Mikuláš Dzurinda pohotovú odpoveď. Podľa neho to nebolo bez súťaže, „veď sú známe dve exaktné ponuky“. Opäť má pravdu – prvá ponuka bola od firmy, na ktorú ukázalo prstom predošlé vedenie daňového úradu, druhá od firmy, na ktorú ukázalo prstom vedenie dnešné. To je súťaž ako hrom, ibaže nie medzi firmami, ale medzi dvoma vedeniami daňového úradu alebo politických strán.
