Novinárka sa opýtala Fera:
„Ste smutný? Vaša farebnosť je šerá!“
„Jasné farby sú drahé. Radšej prepiť
a veselo ísť do večného šera.“
Toto štvorveršie v Lekárničke zamilovaných (ktorú, mimochodom, ilustroval Fero Guldan) je o Ferovi Guldanovi –
a nevymyslel som si ho, iba som ho zrýmoval. Naozaj sa stalo. Bol som pri tom, keď Fero poskytoval interview novinárke Evičke, ktorú jeho odpovede zrejme tiež očarili, pretože sa stala jeho ženou.
A prednedávnom som Evičku videl
v televízii. Stála nad pahrebou domu,
v ktorom im zhorelo všetko, čo mali, vedľa nej, s obhorenými fúzmi, stál Fero, okolo pahreby pobehovalo ich dieťa –
a Evička s anjelským úsmevom, akoby práve prežívala najšťastnejšiu chvíľu života, povedala: „Tragédia vyzerá inak.“
V tej chvíli som ďakoval Bohu za to, že existuje obrazovka.
Nie som totiž nepriateľ médií. To nič, že sa prepínač občas aj zapotí, kým v televízii natrafí na niečo poriadne. Chceli sme mať slobodu slova, tak sa tešme, že ju máme – patrí k nej aj sloboda devalvácie slova.
O to vzácnejšie nám potom vždy budú perly, na ktoré, tak ako na porekadlo, treba len niekoľko slov. Stačí ich iba vypustiť z úst a už nezaniknú. Sú síce prezidenti, čo sa nezaobídu bez pera – no sú aj ľudia, čo ho nepotrebujú, pretože to, čo povedia, sa vpisuje rovno do ľudských duší. Kristus. Sokrates. Alebo Evička Guldanová.
