Na predstaveniach pre deti sa občas stane, že herečka na oživenie v sále vyzve deti, aby kričali alebo dupali. Na prvý šup to málokedy funguje, až keď už mierne zmätení a zmanipulovaní rodičia poštuchajú aj introvertnejšie ratolesti, začnú deti na druhú, tretiu nástojčivú výzvu vrešťať, a predstavenie sa môže začať.
Spomenula som si na to, keď denne počúvam, aby sme sa nehanbili za svoj národ, aby sme vytasili zástavy a obliekli sa do národných farieb. Čo na tom, že už mesiace počúvame, ako sa pri stavbe štadióna kradlo, že sedadlá sú malé, vzduch vydýchaný, Bratislava škaredá a špinavá, nedostatky sa už stihnú len pozakrývať, lebo na ich skutočné riešenie nie sú peniaze ani čas.
Množia sa krádeže, hotely predražujú služby, ale po meste sú povylepované plagátiky nabádajúce nás, aby sme s úsmevom riešili všetky nedostatky, lebo veď naši hrdinovia, čo doteraz hrali pod inými zástavami, sa vracajú na rodnú hrudu, a tak aj policajti sľubujú, že keď budeme majstri, budú tolerovať aj nejaké tie výtržnosti. Aby bolo jasné, že sme všetci svoji, televízia dávala podrobnú reportáž, ako sa na túto udalosť pripravujú v istej rómskej osade.
Keď Československo krátko po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy vyhralo nad Sovietskym zväzom a ľudia vyšli do ulíc, v Bratislave policajti napadli a zbili prekladateľku Zoru Jesenskú, v tom čase už ženu v rokoch, lebo sa odmietla podriadiť ich príkazom a tešila sa z víťazstva, ktoré bolo vtedy víťazstvom nad totalitou potvrdenou tankami. Hokej sa hrá stále, len okolnosti sa zmenili. Verejné podujatia už v tejto časti sveta nebývajú riskantné, pokiaľ sú, pravdaže, posvätené mienkou väčšiny.
