Fakt, že časť umeleckej obce sa rozhodla „chrániť výdobytky“, presnejšie Domov spisovateľov v Budmericiach, vyvoláva úsmev a ich snahu treba vnímať s nadhľadom a porozumením. Zároveň je zahodno zamyslieť sa nad efektívnou podporou literatúry, lebo od nej závisí jej prežitie najmä v malej krajine.
Podporovať literárnu tvorbu má aj Literárny fond. Do akej miery to robí efektívne, je ťažké posúdiť bez hlbšej znalosti jeho ekonomiky a výkonov. Isté je, že najväčší dôvod diskutovať na túto tému majú prispievatelia do fondu.
Emotívne debaty o ňom, podporách, kaštieli v Budmericiach a tiež o kvalite diel napísaných s podporou fondu od kritikov, ktorí tam neodviedli ani halier, ako aj od tých, ktorí sú na fondové zdroje dôkladne prisatí, vyznievajú komicky, ale najmä minuli cieľ. Ten totiž leží na celkom opačnej strane.
Každý, kto píše
Problém spočíva v obchádzanej skutočnosti, že časť občanov podlieha dvojitému zdaneniu. Každý, kto píše poéziu, prózu, ale aj reportáže, články, vedecké texty či texty piesní, dokonca aj brak, všetci, ktorí za svoje práce poberajú celé, polovičné alebo žiadne honoráre, všetci sú postihnutí zákonom o povinnosti dvojpercentného odvodu do spomínaného fondu.
Mnohí z autorov pritom cestujú po Slovensku, tvoria živú súčasť vyučovania literatúry alebo histórie. Sú žiadaní a nezaplatení, venujú nekonečné hodiny svojho času neviditeľnej a nepovšimnutej činnosti, absolvujú besedy s čitateľmi za cestovné (napríklad z Literárneho fondu) a kávu od usporiadateľov.
Neviem si predstaviť inú pragmatickú skupinu, ktorá by prepadla toľkému úsmevnému entuziazmu bez toho, aby sa neusilovali o úžitok vo svoj prospech. Ale od spisovateľov sa príčinlivosť očakáva, využívajúc dávny stereotyp o povinnosti spisovateľa byť obetavým a chudobným.
Treba priznať, že povinný odvod sa nestráca v jame levovej, ale prostredníctvom pravidiel fondu slúži na akú-takú podporu domácej tvorby. Napriek tomu ide o nezmyselný model. Prečo majú byť umelecké aktivity s presahom do širších spoločenských kontextov financované z prostriedkov vyzbieraných medzi samotnými autormi? Nie sú podmienky tvorby, výnimočné umelecké diela, stav kultúry vizitkou národnej kultúry a štátu ako celku?
