Večer pred vypuknutím celej tej hokejovej slávy kráčam s priateľom starým mestom. Príjemné, skoro letné svetlo, modrý večer. Na Kamennom námestí k nám začne z diaľky doliehať: Slovenskóóóó. A o chvíľu ho aj vidíme. Chlapíka na bicykli, tvári sa bezstarostne a veselo. Nemám rada, keď sa huláka. Ani v prípade, že je to veselo. Preto zastaneme a ohľaduplne púšťame roztatárené Slovenskóóó na bicykli dopredu. Uvoľňujeme mu cestu. Odplatí sa nám informáciou, že on „je tu doma“. Už asi päťdesiat rokov. Ešte čosi zašomre a potom nám zaželá pekný večer. Aj my jemu.
Slovenskóóó stojí pred vchodom do svojho domu, my sa vzďaľujeme na zastávku trolejbusu. „Vyje...ní bolševici...“ zrazu kričí za nami, celé nasraté, ani neviem čím sme ho tak rozčúlili. Zaznie ešte niečo na adresu našej fyziognómie, ale to už sa hádam brána otvorila a Slovenskóóó sa šťastne dostalo domov. Býva hneď pri Tescu. „Vidíš, ako blízko má pekný večer k vyje...ncom.“ Upozorňujeme ma priateľ. Áno, to je pre mňa charakteristické pre moje rodné mesto, tieto bleskové prechody. Kráčate pokojným mestom, letné svetlo, ticho, romantický pocit a zrazu prásk!
