Pred pár dňami zomrel človek, bez ktorého by stredná Európa nebola tým stabilným a pokojným miestom, ktorým je dnes. To je hodnotenie, čo by sa nemalo ľahkovážne klásť na plecia jedného človeka. Ale na široké plecia Rona Asmusa, amerického diplomata, politológa a priateľa strednej Európy, patrí právom.
Začiatkom 90. rokov – vtedy ešte mladý politológ – prišiel s radikálnym nápadom, aby NATO prizvalo bývalé komunistické krajiny, aby sa stali členmi. Neskôr, už ako diplomat, im pomohol prekonať ťažké prístupové rokovania. Sčasti aj vďaka nemu dnes berieme za samozrejmé, že nám NATO garantuje bezpečnosť a že Slovensko je súčasťou komunity slobodných štátov.
Chcel povzbudiť reformátorov
Začiatkom 90. rokov to ešte mohlo skončiť celkom inak. Bývalé komunistické štáty sa síce zbavili totality, ale bolo už menej zrejmé, čím ju nahradia. Extrémizmus a nacionalizmus naberali na sile (a o pár rokov nato zdevastovali Juhosláviu). Štáty Európskeho spoločenstva (neskôr Európskej únie) pád komunizmu privítali, no k novoslobodným susedom sa správali vlažne. NATO bola organizácia bez jasného poslania. Jej pôvodný raison d'etre – Sovietsky zväz - sa práve rozsypal, a s ním aj zdanlivo dôvod na pokračovanie aliancie.
Ron mal ten vzácny typ mysle, ktorá vie spriadať nové možnosti zo zdanlivo nezlučiteľného. Jeho originálnym nápadom bolo, že NATO nemusí byť len vojenskou alianciou. Že jeho členovia predstavujú aj komunitu určitých hodnôt, ako napríklad právo vybrať si vlastnú vládu, či beztrestne vyjadriť názor. A že práve tieto princípy treba v čerstvo slobodnej strednej Európe čo najskôr a čo najlepšie podchytiť, povzbudiť a zároveň niekde ukotviť.
Ron veril, že keďže únia sa k takému kroku nemala, mohlo tomuto cieľu poslúžiť práve NATO. Bol presvedčený, že prizvaním krajín bývalej Varšavskej zmluvy za členov aliancie povzbudí reformátorov a dá ich snu o stabilite a demokracii konkrétny vzor a podobu.
Rozšírenie NATO nebolo všade populárnym nápadom. Vo svojej knihe Otváranie dverí aliancie z roku 2004 Ron spomína: „Pre špičku ministerstva zahraničných vecí USA bolo NATO elitným klubom, ktorého súdržnosť treba chrániť za každú cenu. V krajinách strednej Európy videli niečo, čo pridá aliancii na starostiach a oslabí jeho sily. Väčšina európskych krajín o rozšírení nechcela počuť.“
Rozhodlo Clintonovo áno
Tu sa však ukázal druhý Ronov talent, pre diplomaciu. Z akademickej pôdy prešiel na ministerstvo zahraničných vecí USA. Spolu s malou skupinou nadšencov, kam patril aj ďalší nedávno zosnulý americký diplomat Richard Holbrooke, začali postupne lámať opozíciu vnútri americkej vlády a získavať si na svoju stranu skeptických európskych spojencov.
