Nemám rád minské metro. Na najbližšej stanici k môjmu internátu, nazvanej Leninovo námestie, na mňa uprostred perónu čaká vztýčený kosák a kladivo, na ďalšej zasa reliéfy rozradostnených poľnohospodárov s plodmi zeme. Vlakové súpravy sú staré a hlučné, už po krátkej jazde v nich mi hučí v ušiach.
Radšej sa vozím električkou, kolíše sa, cinká a namiesto ustavičnej temnoty v oknách ponúka pútavý, neprestajne plynúci film veľkomesta. Ale celkom najradšej kráčam, pretože takmer všade, kam sa potrebujem dostať, sa tu dá prísť pešky. Dokonca aj keď sa vraciam s ťažkou taškou plnou zeleniny a ovocia z pomerne vzdialeného Komarovského trhu, nezostúpim na najbližšej zastávke do stanice metra.
V pondelok 11. apríla sme sa spolu s prekladateľom Pavlom Theinerom ocitli 70 minút pred výbuchom na stanici Kupalovskaja, ktorá sa križuje so zasiahnutou stanicou Okťabrskaja. Medzitým sme stihli prejsť po Prospekte nezávislosti, nazrieť do Kostola sv. Simeona a Heleny a v podzemí nákupného centra vypiť pohár minerálky.
Na stránke Youtube sa v priebehu niekoľkých dní, ktoré odvtedy uplynuli, objavilo deväťminútové video zaznamenávajúce výbuch na nástupišti. Nikdy si ho nepozriem.
