V danom politickom a historickom kontexte som bol za zachovanie doteraz zaužívanej, teda tajnej voľby generálneho prokurátora. Ale ani zmenu tajnej voľby na verejnú nevnímam ako Robert Fico katastroficky. Oboje sú rovnako demokratické, a každá z nich má svoje prednosti i nedostatky. Parlamentná väčšina mala plné právo odhlasovať si takúto zmenu.
Nie je pravda ani to, že vládna koalícia si týmto krokom zabezpečila víťazstvo svojho kandidáta. Zabezpečila si výlučne prehľad o tom, kto bude ako voliť. Tí štyria až šiesti koaliční poslanci, ktorí v ostatnej tajnej voľbe hlasovali za Trnku, by to mohli urobiť aj vo voľbe verejnej. Ak by pre tento krok mali silnú motiváciu, urobili by to opäť.
Neboli by prví, čo sa v Národnej rade rozišli so svojou politickou stranou a poslaneckým klubom. A pretože by v konečnom dôsledku tohto ich kroku padla aj vláda (po avizovanej rezignácii premiérky Radičovej), čakalo by ich uznanie a odmena od Fica, ktorý by zo vzniknutej situácie najviac profitoval.
Aj mafia má svoju morálku
Ak by však ich motivácia nebola dostatočne silná, asi by sa zháčili. Reflektor verejnej voľby by im zabránil opustiť košiar rodnej strany a klubu a hlasovali by podľa dohody. Tak ako obvykle hlasujú všetci poslanci, keď sa na tom vopred dohodnú. Vrátane tých opozičných. Je to systém, ktorému hovoríme partokracia a neochvejne trvá preto, lebo rovnako vyhovuje všetkým parlamentným politickým stranám.
Partokracia je akýsi zvláštny druh mafie a ako vieme, aj mafia má svoju morálku. Tí šiesti by si asi za normálnych okolností nedovolili ignorovať partokratickú morálku a verejne hlasovať proti straníckej dohode, aj keď im na to poslanecký sľub dáva plné právo. Čo platí nielen pre koaličných, ale aj pre opozičných poslancov, keď na nich dôjde.
Verdikt Ústavného súdu vrátil koalíciu pred problém opakovania tajnej voľby generálneho prokurátora. Už vtedy riešila a teraz bude opäť riešiť otázku ako v tejto voľbe legitímne zabezpečiť presadenie verejne vyjadrenej vôle svojej parlamentnej väčšiny. Vládna koalícia mala a stále má na to plné právo. Riešenie, ktoré uplatnila po prvý raz, Ústavný súd spochybnil. Musí preto hľadať nové.
Ak by vládnej koalícii nezáležalo na tom, kto bude do tejto funkcie zvolený, nemusela by sa namáhať s vymýšľaním svojej volebnej stratégie. Šla by do toho naslepo, so zámerom mať túto trápnu epizódu čo najskôr za sebou. Lenže stále viac vysvitá, že na osobe generálneho prokurátora veľmi záleží.
