Človek si emócie – radosť, obdiv, strach, trúchlenie môže veľmi pohodlne prežiť v obývačke pri obrazovke. Vždy sa niekto celosvetovo známy žení alebo vydáva, podchvíľou niekto celosvetovo známy umrie, vždy prebieha nejaká vojenská operácia, olympiáda taká či onaká alebo majstrovstvá.
Pripúšťam, že z hľadiska pôžitku z vnímania a z hľadiska interpretácie je televízny prenos vďačnejší žáner ako divadelné predstavenie, pretože ponúka zdvojenú formu prenášania významu. Na jednej strane je tu premyslená dramaturgia samotného podujatia (limuzíny, príchod, úsmevy, druhý príchod, obrad, odchod, helikoptéry, kone, koče, davy, balkóny, mávanie, lietadlá, bozky, auto Jamesa Bonda atď.), na druhej strane dramaturgia obrazu (snímania udalosti), ktorá (tiež akokoľvek premyslená) sa nevyhne náhodným prvkom. Tie idú často proti prvotnej dramaturgii, rušia ju.
A tak nech je dominantná situácia akokoľvek vážna, nik nemôže divákovi zabrániť, aby pri sledovaní obrazu namiesto na odriekanie manželského sľubu neupriamil pozornosť napríklad na hlavu Eltona Johna, ktorá je chtiac-nechtiac v zábere a ktorá komicky habká, keď zápasí s lúskaním textov a nôt svadobných chorálov pripravených na elegantnom papieri pre všetkých zúčastnených. (Kedy som toho speváka videla takto zblízka? Jáj, na pohrebe princeznej Diany. Bolo to dávno, no v dejinách prenosov akoby iba predvčerom.)
