Toto nebude o víťazstve hokejovom, ale o tom z roku 1945. O tom takmer premlčanom. Kedysi povinná radosť z oslobodenia sa zmenila na slovenské hlucho, ktoré v týchto dňoch okato - či presnejšie uchato - kontrastuje s tým, ako hlasno oslavovať vieme, keď naozaj chceme.
Vôbec teraz nemyslím na našich politikov, veď tým ich tajomníci určite už dávnejšie pripomenuli, že ôsmeho mája musia na Slavín, myslím na nás všetkých ostatných. Na nás nepolitikov, ktorým je koniec 2. svetovej vojny ľahostajný tak, ako len môže byť ľahostajné výročie kohosi cudzieho. Poväčšine nás dnes na 8. máji zaujíma iba to, na ktorý deň v týždni padne. Na nedeľu? Ach, to je teda škoda.
Predstava, že by sa u nás sám od seba ktosi za padlých pomodlil Otčenáš či kadiš, zobral deti k vojenským hrobom na cintorínoch alebo sa vôbec verejne k tomuto dňu prihlásil, je takmer absurdná. Výročie bez oslavovaných. Spomienka bez spomínania.
A tak sme tie tisíce vlastných padlých vykázali za dvere našej pamäti. Akoby urobili čosi nevhodné, čosi, o čom je lepšie nehovoriť. Tie tisíce mužov a aj žien, zväčša mladých, čo si mysleli, že bojujú za niečo dôležitejšie ako život. Boli to takí obyčajní ľudia, keby sa dožili dneška, ich vnuci by určite skákali na námestiach, v rukách vlajky alebo šály, kričali by My sme tu doma, popíjali, bez dychu sledovali obrazovky a potom neskoro v noci by šli domov - nadšení výhrou, alebo zdrvení prehrou. Ibaže oni žili pred dvoma generáciami. Skákali do zákopov, v rukách držali pušky alebo vojenské ešusy a bez dychu sledovali, iba odkiaľ sa blíži smrť. Ak kričali, tak od bolesti. Domov ísť nemohli, hoci by boli zúfalo, zúfalo chceli. Raz zdrvení porážkou, raz nadšení víťazstvom. Tisíce obyčajných mužov a žien, čo si mysleli, že je ich povinnosťou hoci aj umrieť.
