Ak pôjde všetko podľa plánu a princ Charles nastúpi na trón po svojej matke a bude vládnuť, až kým v pokročilom veku nezomrie, z mladomanželov, ktorí sa v piatok zosobášili vo Westminsterskom opátstve, bude niekedy okolo roku 2040 kráľ William V. a kráľovná Katarína.
Vďaka náhode, že sa narodil do tejto rodiny, sa William stane hlavou Spojeného kráľovstva či štátu, ktorý v tom čase bude. Je to správne? Moja odpoveď na túto otázku znie: teoreticky nie, ale prakticky asi áno.
Príťažlivá sila
Ak sa William a Kate budú správať na rozdiel od niektorých odvážnejších členov britskej kráľovskej rodiny slušne a ak sa zaslúžia o rozvoj modernizovanej, zoštíhlenej ústavnej monarchie, mohlo by to byť dokonca lepšie než ostatné alternatívy.
Keď sa rozhliadam po Európe, nezdá sa mi, že by krajiny ako Švédsko, Holandsko, Dánsko a Španielsko, ktoré všetky majú monarchov, na tom boli horšie než tie, čo si priamo či nepriamo volia za prezidentov predstaviteľov politických strán. Alebo by vám bolo milšie, keby v Buckinghamskom paláci sídlil prezident Tony Blair?
Až na jedno krátke intermezzo experimentov, keď anglickí revolucionári zoťali jednému z nich hlavu, Anglicku a Angličanom vládnu králi a kráľovné už vyše tisíc rokov. Je to neuveriteľné. Priam poetické. Predstavte si Shakespeara bez akejkoľvek zmienky o kráľovskom stave. Než sa zriekneme tisícich rokov poézie, musíme si byť poriadne istí, že sa nám v próze bude žiť lepšie.
Svetové médiá, ktoré sa nahrnuli do Londýna na kráľovskú svadbu, svedčia o tom, že tieto dejiny, táto legenda a tajuplnosť do značnej miery prispievajú k takzvanej mäkkej (príťažlivej) sile Británie a k zárobkom z turistického ruchu.
Pochybujem, že ľudia cestujú do Berlína, aby sa pozreli na striedanie stráží pred palácom Bellevue, alebo aby zahliadli prezidenta Wulffa, pani Wulffovú a malých Wulffovcov. Na otázku, kto je súčasnou hlavou najmocnejšej krajiny Európy, by väčšina sveta asi odpovedala otázkou: „Prezident?“ To je v poriadku, ak vyrábate množstvá béémvéčiek, mercedesov a obrábacích strojov a vyvážate ich do Číny. No to nie je prípad Británie. Tá má kráľovnú, Williama a Kate.
Platnosť argumentov o dejinách, poézii a mäkkej moci by oslabilo, keby existencia ústavnej demokracie výrazne deformovala demokratický proces, znemožňovala fungovanie otvorenej spoločnosti s rovnakými životnými príležitosťami pre všetkých, a konzervovala krajinu v skostnatenej minulosti, založenej na hierarchii a privilégiách.
Teoreticky to všetko robí. Aj preto sa denník The Guardian hlási k republikánstvu a preto sú mnohí čitatelia Guardianu – hoci nie všetci Briti, ako vyplýva z nedávneho prieskumu verejnej mienky uskutočneného novinami – za zrušenie monarchie.
Prednostné právo
V praxi to však podľa môjho názoru robí len okrajovo a oveľa menej než pred tridsiatimi rokmi, keď Charles a Diana slávili svoju rozprávkovú svadbu. Britský politický systém má mnoho škodlivých nedemokratických prvkov – predovšetkým Snemovňu lordov – ale monarchia k nim nepatrí. Ak máme hovoriť o moci konkrétneho nevoleného jednotlivca, Rupert Murdoch predstavuje oveľa väčšiu hrozbu pre britskú demokraciu než naša dedičná hlava štátu.
Podľa ústavného experta Vernona Bogdanora od roku 1707 ani jeden panovník neodmietol schváliť žiaden zákon. Takzvané „prednostné právo koruny“ ešte stále plodí istý nedemokratický obskurantizmus, ale právnik Richard Gordon dokázal, že Veľká Británia by mohla mať absolútne modernú ústavu, založenú na suverenite ľudu, a pritom si zachovať dedičného panovníka vo funkcii hlavy štátu.
