Mesačný kameň v studni dvora / zavretým oknom cedí noc / nespí tam pani, vraj je chorá / a tam, kde hrával klarinet / už nikto nehrá. / Odišiel, umrel na nemoc? / Možno si išiel obzrieť svet. // Ohorok žiari, padá zhora. / Ktosi si plní tajné prianie. / Červeným zlatom okná svietia. / Splakalo dieťa / cinkol pohár /a na lavičke milovanie. // Vesmírne struny – / hudby niet / a svet je trochu neúplný / už nehrá, nehrá klarinet.
Prvá vlna
Nastali neobyčajné otrasy a katastrofy. Prišli kruté dni a noci, v ktorých sa strácali ľudia. Ostávali po nich domy, záhrady a byty, mnohé plné krásnych vecí.
Burinou zarástla pestovaná zeleň a popukané omietky rovnako rýchlo, ako sa do tichých obydlí so strašidelnou prázdnotou nanosili barbari s poklesnutými návykmi a spevavou máloslovnou rečou. Parky a záhradné hostince s betónovými tanečnými parketmi stíchli a spustli.
Rozborené hranice bolo ľahké prekračovať a všetko, čo ich prekračovalo, sa obracalo v protiklad k mestu. Mesto ešte chvíľu vzdorovalo a sliepky na zanikajúcich predmestiach ešte chvíľu behali s uťatými hlavami.
Druhá vlna
O dve desaťročia s okupačnými armádami cudzej krajiny prišla ďalšia vlna pôvodných hladných barbarov. Nanosili sa do nanovo vyprázdnených domov, bytov a záhrad po utečencoch pred armádami. Nepoznajúc súvislosti tesných ulíc a nároží, význam komunikačných námestí, nechápuc zvetranú krásu palácov, inšpiratívne šero kaviarní a iné jazyky, len sinantropický vlastný, začali pretvárať priestor na obraz poľa, holohumnice, jednej parádnej izby a priestoru a pastvy pre rozmanitý dobytok.
Dynamit dorazil umierajúce mesto. Nebolo už počuť ani šepot lístia, ani vŕzganie kmeňov v nížinnom vetre. Kradmá ruka barbarov siahla aj po vzácnych stromoch. Lipy dočasne nachádzali milosť, mieru ich užitočnosti určovali nie tieň a vôňa, ale liečivosť čaju. Druhá generácia barbarov začala kupovať parfumy a darjeeling, vybudovala si vlastné tiene a vyrúbala aj lipy.
Barbari poznali len plytké alebo nebezpečne rozvodnené potoky, báli sa veľrieky a nenávideli kňazmi odsudzovanú kultivovanú nahotu plávania. Z lodeníc a prístavov sa stratili veslári a plavci, ušľachtilé lode a spanilé tenistky. Mosty preto začínali a končili ďaleko od rieky ďalšími hlbokými ranami v meste. Onedlho mesto zmizlo a ostala len hmota domov.
Do hĺbky
Stratené mesto sa už nedalo hľadať, lebo nové sa nestavalo na starom. Ruiny a smetiská sa povyvážali na vzdialené skládky, aby po zločinoch neostala žiadna stopa a aby budúci archeológ kopal zbytočne.
Pre väčšiu istotu každá zemina s orgovánovými a bazovými kríkmi vo dvoroch a pri domoch bola odkopaná a zalievaná betónom a asfaltom. Iba niektoré veci, napríklad kamene zo židovského cintorína, použili barbari po rozbití ako skalky v nových záhradách alebo kamenné ramená z krížov na kalváriách ako prahy v chalupách.
Androidi
Druhá svetová vojna zrodila navonok mlčanlivé diskontinuálne deti. Bolo ich veľa. Vojna zvyšuje fertilitu, aby nahradila straty a naplnila si rezervoár. V každej skupine sa napriek povojnovej biede a prídelovému systému objavovali obézne deti, lebo v hladujúcich tehotných matkách si niektoré embryá dokázali prepísať genetický záznam o tukových zásobách do budúcnosti.
S deťmi nikto nehovoril ani o tom, čo bolo, ani čo je. Nakoniec, ľudia o tom, čo bolo a čo je, nehovorili ani medzi sebou. Za každým získaným obydlím, majetkom, postavením a často aj prežitím sa totiž balzacovsky skrýval zločin.
Deti, rovnako ako za Rakúsko-Uhorska, keď sa detstvo nepokladalo za súcno, aj tak smeli prehovoriť, len keď sa ich pýtali. Nesmelo sa hovoriť ani pri jedle a piť pri jedle vodu. Hlavným denným pokynom okrem príkazov a zákazov bolo večerné „umyť, vycikať, pomodliť a spať“. „Dostal si doma?“ - bitka nebola ničím výnimočným a koho rodičia aspoň raz nezbili, bol v uličných zoskupeniach rovnako podozrivý z nejakej úchylky ako jeho rodičia.
Utekali von, do ulíc - „Si vonku?“ Hľadali, skúmali a pátrali, neschopné interpretovať nálezy, nemajúc potrebné nástroje a zdroje. V zarastených opustených záhradách s hynúcou vyšľachtenou flórou pohládzali torzá kamenných skulptúr a naháňali sa nebezpečnými podzemnými chodbami cez klenuté pivnice neznámeho určenia. Hlboká priepasť s nulovým kvantom vedomostí za nimi a ďalšie mlčanlivé priepasti s vratkými môstikmi do pretržitého zahlušujúceho sveta pred nimi.
