Rozhodnutie generálnej prokuratúry vrátiť prípad Štefanov na došetrenie bolo nepochybne politicky motivované. Je totiž neakceptovateľné, keď prokuratúra používa na jeden prípad dva metre. V prípade Štefanov prakticky tvrdí, že tak vyšetrovatelia, ako aj špeciálna prokuratúra odviedli zlú prácu.
V totožnom prípade však už bol exminister Janušek nie vyšetrovaný, ale obvinený z machinácie a zneužitia právomocí verejného činiteľa. Jediným rozdielom v oboch prípadoch je teda len to, že Štefanov je poslanec a Janušek nie.
Ide o verejnú provokáciu generálnej prokuratúry v spojitosti s navrhovaným zákonom o prokuratúre. Ak koalícii pri ňom utečú nervy, niektoré jeho časti bude môcť Ústavný súd vyhlásiť za nesúladné s ústavou. To je to, o čo sa prokuratúra snaží, Štefanov jej môže byť ukradnutý, tak ako množstvo iných prípadov, ktoré mala riešiť, ale neriešila. Sme svedkami vojny inštitúcií, nie pešiakov.
Dávať kauzu Štefanov do spojitosti s voľbou generálneho prokurátora, ako to robí minister Lipšic, je rovnaké politikárčenie. Zemetrasenie, ktoré rozhodnutie Ústavného súdu vyvolalo, je účelové.
Rozhodnutie súdu je jasné – zopakovať voľbu tak, aby bola naozaj tajná a nie fraška. Všetko ostatné, vrátane náznaku vyhrážania sa súdom v súvislosti s kvórom pri počítaní hlasov, je len vata. Tobôž možnosť vyhlásiť za zvoleného toho, koho parlament nezvolil. Také niečo totiž súd vôbec nesmie urobiť, na rozdiel od niektorých iných volieb.
