Muž menom Kiichi Nakajima, majiteľ zlievarenskej fabriky, začne po sérii amerických termonukleárnych pokusov na atole Bikini uprostred Tichého oceánu trpieť paranoidným strachom z rádioaktívnej kontaminácie. Kiichi preto plánuje zrušiť rodinnú firmu a vysťahovať sa do Brazílie, o ktorej si myslí, že je jediným bezpečným miestom na Zemi.
Jeho rodina má však iný názor, preto dajú svojho tvrdohlavého otca na súd. Napokon Kiichimu napadne, že rodina bude musieť odísť, ak stratí svoj biznis. Preto podpáli svoju vlastnú fabriku. V poslednej scéne sa ocitne hlavný hrdina na psychiatrii.
Myslí si, že je na inej planéte, evakuovaný z nebezpečnej Zeme. Na "novej planéte" sa cíti bezpečne. Odrazu zbadá z okna svojej nemocničnej izby východ slnka a kričí: "Zem horí!" Môj posledný telefonát zo Slovenska s mojou mamou, ktorá žije v Japonsku, mi v niečom pripomenul rozhovory, aké viedol Kiichi so svojou rodinou.
Viem, že keby moja mama žila mimo Japonska, nebola by šťastná, preto ju nenahováram, aby odišla, ale zároveň sa veľmi bojím, ako sa vyvinie situácia s rádioaktivitou z elektrárne Fukušima. Mama neprestajne hovorí: "Únik rádioaktivity z elektrárne je malý. Prehnané reakcie by boli prekážkou rekonštrukcie krajiny."
Pre japonskú vládu je moja mama modelovým občanom a ja som nežiaducim príkladom. Rádioaktivita vo Fukušime spôsobuje zlú reputáciu oblasti nielen v rámci Japonska, ale na celom svete. Poškodzuje to biznis. Zelenina a morské produkty nie sú žiadané, ani keď sú z oblasti vzdialenej od ohrozenej zóny aj viac ako päťdesiat kilometrov.