Ak sa s malými výnimkami pozitívne prijíma v diskusiách o novele vysokoškolského zákona návrh zrušiť štátne záverečné skúšky na univerzitách, myslím si, že odstránenie tejto „kontrolnej formy“ by bolo veľmi prínosné i v oblasti literatúry. Vysokoškolské zacielenie na „štátnicové finále“, podobne ako stredoškolské zameranie na maturitu, posilňuje totiž v tomto prípade vedomostný, encyklopedický profil predmetu na úkor jeho múzickej podstaty.
Je zvláštne, že literatúra ako jediné z umení má inštitucionálnu masovú bázu (povinne sa vyučuje od základnej školy až po maturitu), no v praktickom živote leží na periférii. Je to tak aj preto, že vyučovanie literatúry si nekladie za cieľ viesť študenta k umeniu čítať a rozlišovať kvalitu od nekvality, ale k tomu, aby získal čo najviac vedomostí, ktoré budú tvoriť náplň maturitných alebo v prípade vysokoškolského štúdia štátnych záverečných skúšok.
Pri úvahách o ich zrušení sa argumentuje najmä tým, že sú v menšej či väčšej miere zbytočným a z hľadiska efektívnosti nevýhodným reprodukovaním toho, čím študent už prešiel pri čiastkových skúškach. Ako každá forma evidentnej, navyše komisionálnej kontroly majú však i tendenciu ku komplexnosti, ktorá sa zakladá na kvantitatívnych princípoch.
