Odtiaľ sa berie príťažlivosť monarchie pre chudobných a utláčaných?
Má ešte monarchia – konštitučná, nie despotická – nejaké pozitívne stránky? Argumenty proti zachovávaniu kráľov a kráľovien sú väčšinou celkom racionálne.
V našom demokratickom veku je to nerozum, preukazovať osobitnú úctu ľuďom iba na základe ich urodzenosti. Naozaj sa od nás čaká, že moderné kráľovské rodiny, napríklad britský rod Windsorovcov, budeme obdivovať a milovať, tým viac, že nejaká nová princezná práve zažíva vzostup zo strednej triedy?
Kúzlo urodzenosti
Kráľovstvo infantilizuje. Len sa pozrite, ako sa inak rozumní dospelí degradujú na lichotníkov s nervóznymi úsmevčekmi, len čo sa im dostane výsady dotknúť sa natiahnutej kráľovskej ruky. Na veľkých monarchických predstaveniach, ako bola kráľovská svadba v Londýne, miliónom ľudí učarí detský sen o „rozprávkovej“ svadbe. Čaro nesmierneho bohatstva, urodzeného pôvodu a mimoriadnej výlučnosti ešte umocňujú globálne masmédiá, ktoré tieto rituály propagujú.
Mohli by sme namietnuť, o čo je okázalá dôstojnosť Alžbety II. predsa len lepšia než kolotočová pompéznosť Silvia Berlusconiho, Madonny či Cristiana Ronalda. V skutočnosti si najmä práve britská kráľovská rodina hľadá nový kabát tým, že prijíma množstvo najnevkusnejších čŕt moderného šoubiznisu či slávy športových celebrít. A svety kráľovského majestátu a popularity a slávy sa často navzájom prelínajú.
Napríklad David Beckham a jeho manželka Victoria, niekdajšia popová hviezda, žijú svoj vlastný sen o kráľovskom živote a ako opice napodobňujú niektoré z jeho najkrikľavejších stránok. A akoby aj nie – boli medzi najrozmaznávanejšími hosťami nedávnej kráľovskej svadby. Podobne tiež platí, že hoci má Británia rad významných hudobníkov, favoritom kráľovského dvora je Elton John.
Či to už považujeme za detinské, alebo nie, spoločnou ľudskou črtou je dychtenie po sprostredkovanom potešení zo života kráľov, kráľovien a ďalších oslnivých hviezd. Označovať okázalé prejavy hýrenia týchto ľudí za márnotratnosť je nepochopením podstaty veci: svet trblietavých snov, ktoré musia dostať celkom mimo nášho dosahu, je presne tým, čo množstvo ľudí túži pozorovať.
Toto dychtenie však má aj svoju druhú, temnejšiu stránku, ktorá sa prejavuje želaním vidieť svoje idoly vláčené blatom jedovatých klebetných časopisov, rozvodových súdov a tak ďalej. Ide o pomstychtivú stránku nášho pätolízačstva, ako keby sa pokorenie vyplývajúce z uctievania idolov dalo vyvážiť pôžitkom z ich pádu.
Pocit nádeje
Veru, podrobiť tých, čo sa narodia alebo priženia, či privydajú do kráľovskej rodiny, nevyhnutnej povinnosti žiť v akváriu, kde sú neustále na očiach ako herci a herečky v nepretržite plynúcom lacnom seriáli, kde ľudské vzťahy krivia a oslabujú absurdné protokolárne pravidlá, je príšernou formou krutosti. Súčasná japonská cisárovná a jej nevesta, obe z neurodzených rodín, majú v dôsledku toho za sebou nervové zrútenie.
Aj filmové hviezdy sa často stávajú obeťami alkoholu, drog a kolapsov, ale tie si aspoň svoju životnú dráhu samy vybrali. To však pre kráľov a kráľovné vo všeobecnosti neplatí. Princ Charles by bol možno šťastnejší ako záhradník, no neprichádzalo to do úvahy.
