Ráno sa budím na hlas z rádia. Ktosi porovnáva slovenských hokejistov a ich štýl hry s českými. „My vždy hráme viac srdcom, kým Česi rozumom,“ filozofuje akýsi športový stratég a celú túto teóriu o ohnivej hre Slovákov, ktorých vedú emócie na rozdiel od vypočítavých Čechov, zakončí: „Je to tá povestná česká vychcanosť“. Toľko v piatok ráno verejnoprávny rozhlas.
Piatok ráno, pred zápasom Česko - Slovensko na majstrovstvách sveta v hokeji v Bratislave: môže byť príhodnejší čas od zániku spoločného štátu na prevetranie špinavého „prádla“ / špinavej bielizne, najzažratejšieho historického klišé a všetkých stereotypov, aké sa medzi Čechmi a Slovákmi nakopili na našej strane? Rozmýšľam, či bude niekto pokutovať rozhlas (s odvolaním sa na jazykový zákon) pre používanie bohemizmu a či niekomu príde nevhodné, že sa v súvislosti s nejakým národom použilo také dehonestujúce a vulgárne slovo.
Ale asi nemám zmysel pre humor, pretože to už rozhovor pokračuje tým, či by sa Česi nemohli raz naozaj zachovať k Slovákom ako starší bratia a zápas „im pustiť“. Je prvý májový piatok, žijem v krajine, kde hokejisti hrajú srdcom miesto hokejkami a slová nič neznamenajú.
Kedysi sa hovorilo, (sme o sebe hovorili), že typická slovenská vlastnosť je pohostinnosť (my sme tu doma), pre moderných Slovákov je však charakteristické neustále žartovanie. Vtipkovanie, ktoré nemá konca-kraja. Bez pauzy. Bez výdychu. Slová tu nikdy nič neznamenali, veď ako inak by mohol byt prezidentom človek, ktorý sa preslávil tým, že iného prezidenta nazval „starým (ch)ujom“. A dnes v záchvate štátnického žartovania strčí do premiérky a povie: „Nezavadzajte.“ Jeho manželka vysvetlí, že sú to také jeho kanadské žartíky. „Robí to aj mne.“ Prezident povie, že sa neospravedlní, lebo to celé vymyslel „Krstiteľ“.
