Priznám sa bez mučenia, že milujem vlaky. A to od malička, od čias nádherne jachajúcich parných lokomotív a vagónov s drevenými lavicami; s oblokmi, ktoré sa dali stiahnuť koženým popruhom a na dolnej okennej lište mali prišraubovanú plechovú tabuľku s nápisom, aby ste sa nenahýnali z okna – a to v niekoľkých svetových jazykoch! Vrátane taliančiny, hoci po taliansky som nikoho na cestách vlakom na Slovensku hovoriť nepočul. Ale ako decko som po tom strašne túžil!
Dobrodružstvo
V tých časoch som, pravdaže, cestoval vlakom na prázdniny vždy s niekým dospelým – v júli väčšinou s otcom k starej mame do Liptovského Hrádku, v auguste so svojou moravskou babičkou na jej rodné Valašsko – do Velkých Karlovic pri Vsetíne. Do Liptovského Hrádku sme cestovali z Bratislavy priamo, do Velkých Karlovic s dvojakým prestupovaním – v Púchove a vo Vsetíne. O to bola jazda dobrodružnejšia. A úžasná bola jazda vlakom v noci: keď sa za sklom vagóna mihali žeravé iskry z parného rušňa na pozadí temnej oblohy. Často som cestovával za otcom do Prahy – vtedy to ešte nebolo „zahraničie“. Pamätám si na svoj najintenzívnejší pocit dospelosti: keď som z Bratislavy do Prahy a späť rušal celkom sám. Bol som vtedy fakt malý chalan, ale cítil som sa ako Golem.
Neskôr – síce už nie ako malý Golem, lež ako dospelý človek – som cestovával od konca sedemdesiatych rokov viac ako desaťročie z Bratislavy do Martina. Skoro ráno som sadol v Bratislave na vlak a o 10. hodine som bol v divadle na skúške. Hneď po odchode z bratislavskej hlavnej stanice som zachumlaný pod kabátom zaspal. V ušiach mi ticho šumel hovor spolucestujúcich; zobudil som sa až v Žiline. Na tej dvestokilometrovej trase som presníval tie najfantastickejšie sny. V živote som nenavštívil viac cudzích a exotickejších krajín a neprežil toľko nádherných a dramatických – a veru aj erotických – príbehov ako na trase Bratislava - Žilina.
Cestou zo Žiliny do Vrútok som sa pozviechal, krátko podebatoval so spolucestujúcimi (taký bol vtedy zvyk) a v martinskom divadle, len čo som dorazil, začali kolegovia ihneď vyzvedať: čo také som zažil medzi Bratislavou a Žilinou tentoraz. A ja som ochotne a farbisto spustil! Môj priateľ režisér Petrovický bol presvedčený, že som si polovicu povymýšľal. Ale nie, prisahám, to všetko bola čistá pravda; dokonca viac než pravda – to všetko boli sny!
Solidarita
Absolvoval som však aj onakvejšie trasy. Napríklad cestu spacím vlakom z Viedne do Istanbulu, so študentským predstavením štyristo rokov starej hry Pavla Kyrmezera Komedie o bohatci a Lazarovi. Kus trate išiel medzinárodný expres krokom cez grécke územie; práve vtedy v Grécku prebiehal vojenský puč a trať lemovali vojaci so samopalmi, zrejme preto, aby z pomaly sa plaziaceho vlaku ktosi nevyskočil či doň nenaskočil.
