Keby Pavel Hrúz nebol odišiel od nás, v júni by sme si pri jeho sedemdesiatke sadli k fľaške borovičky a do rána, kým by sa slnko nevykľulo z vaječnej škrupiny ako myšlienka, by sme analyzovali s plačom a s rehotom aspoň viditeľnú, teda menšiu časť súčasnej spoločenskej žumpy etickej, estetickej i ekonomickej.
Aj tak by sme ju nevyčerpali, veď nemá dno, napriek Paľovmu ostrému kritickému intelektu, vzdelaniu a chápaniu súvislostí minulých i budúcich. Počul rásť trávu, aj keby bola zasypaná metrami tuhého komunálneho odpadu či hlúpych slov a toxických fráz. Dôkazom sú aj zlomky jeho korešpondencie v mojej a Olegovej Pastierovej knihe Spytovanie, ktorú premúdra porota vylúčila z renomovanej literárnej súťaže.
Francúzsky výraz la femme fatale platí nielen o ženách, ale týka sa všetkých ľudských bytostí, ktoré človek v živote stretne, ovplyvnia ho a určujú natoľko, že bez nich by bol chudobnejší, prázdnejší, necelý a neúplný, dokonca by nebol tým, čím je. Takýchto ľudí som mal a mám viac a Hrúz je jedným z nich. Ak odídu ako on, z človeka niečo ubudne, o niečo príde ako pri amputácii, akoby umieral nie naraz, ale po častiach. Ale vždy čosi ostáva, čo možno nazvať nesmrteľnosťou či aspoň pokusom o ňu a možnosťou.
