V kníhkupectve Vedy sa tento utorok popoludní predstavoval druhý zväzok akademického výkladového Slovníka súčasného slovenského jazyka (písmená H až L). Počúvala som hlavné redaktorky – Kláru Buzássyovú a Alexandru Jarošovú a potom aj spontánne sa rozvíjajúcu diskusiu a bolo mi ľúto, že sa nezaznamenáva. Ani video-, ani audiovýpravu neposlalo nijaké verejnoprávne médium.
A v kontraste s tým sa hovorilo o súčasnom počítačovom spracovaní slovníka, o tom, že dnes má slovnikár k dispozícií početné elektronické zdroje a počítačom vygenerované profily hesiel. Pripomínali sa staré a vysvetľovali dnešné koncepcie.
Ľubomír Ďurovič spomenul, že v začiatkoch našej slovnikárskej histórie jestvovala aj taká koncepcia slovníka, ktorá navrhovala vylúčiť z materiálovej bázy jazyk beletrie. Považoval sa totiž za špecifický, do určitej miery zámerne deformovaný na dosiahnutie istých estetických cieľov. Spomenul napríklad Hviezdoslavov jazyk.
Keď sa pozrieme do zoznamu citovaných slovenských spisovateľov a prekladateľov v slovníku, ktorý práve vyšiel, v Ďurovičových slovách dostávame podnet na rozmýšľanie – krásna literatúra sa cituje v súčasnom slovníku hojne. Zrejme autori už tak veľmi nedeformujú, nemajú estetické ciele...
Alebo väčšmi pracujú s bežnou slovnou zásobou, no staršej generácii používateľov sa zdá, že práve tým (neutrálnym, hovorovým alebo slangovým jazykom) opäť deformujú. Celkom isto možno povedať, že o jazyku krásnej literatúry ako o nevhodnom materiálovom zdroji pre výkladový slovník sa už dnes neuvažuje.
