Dva najťažšie týždne SDKÚ sa skončili odvolaním ministra Macejka - ale doteraz jednoznačne nevysvetlené pozadie celého prípadu a najmä nejasné porovnanie oboch ponúk účastníkov tendra nevylučujú, že dva týždne SDKÚ sa nemuseli skončiť iba Macejkovou a Kresánkovou „politickou smrťou“. Škandál možno nebude mať na Dzurindovu stranu taký dosah ako „podplácanie novinárov“ v lete 1998 na preferencie SDK - v každom prípade sa veľmi ťažko bez následkov rozchodí kauza, v ktorej všetci zainteresovaní nosia či nosili jeden stranícky dres. Aj z tohto dôvodu môže byť vymenovanie podpredsedu SDKÚ Ivana Mikloša za dovolebného ministra dopravy obojsečnou zbraňou.
Rudolf Schuster vošiel do dejín nielen svojím súbežným katolíckym aj komunistickým presvedčením, ale aj vytrvalým volaním po prijatí štátnej doktríny. Je až fascinujúce, ako sa hlava štátu usiluje presvedčiť svoje okolie o potrebe „vízie dlhodobého rozvoja Slovenska na 12-15 rokov na základe spolupráce odborníkov a politikov“, ktorá pretrvá akékoľvek volebné výsledky a zvraty - a pritom akoby sme si nepamätali, že pre väčšinu politických strán nie sú záväzné nielen volebné sľuby, ale ani vládne programové vyhlásenie. Pritom Rudolf Schuster nevyužil ani jednu z troch možností, aby spoločnosti predniesol svoju predstavu štátnej doktríny, ktorá by mohla osloviť odborníkov aj politikov a podnietiť ich k zmysluplnej diskusii. A tak hoci sa pán prezident usiloval štatisticky zaznamenať všetko, čo sa za rok udialo a miestami jeho postrehy neboli nepresné, úplne z jeho zorného uhla vypadlo, že správa o stave krajiny nie je iba správou o tom, čo môže a mala urobiť vláda pre občanov, ale aj správou o tom, čo môžu občania urobiť pre krajinu (okrem čakania na vysoké úroky v Devín banke či nebankových subjektoch). Isteže, aj toto je len výsek reality, a možno nie najpodstatnejší (napokon, ak štyri pätiny HDP vytvárajú súkromné firmy, je ich podiel na stave krajiny dosť významný, aby stál za zmienku), ale v prezidentovej správe úplne nespomenutý.
