Pred súdnym dvorom v Haagu už roky defilujú viac alebo menej známi vojenskí, ale aj politickí činitelia. Zodpovedajú sa za svoje skutky, ktoré sú považované za vojnové zločiny, respektíve zločiny proti ľudskosti spáchané vo viacerých nedávnych ozbrojených konfliktoch.
Pravdaže, všetci obžalovaní popierajú svoju vinu a svoje konanie ospravedlňujú službou národu, štátu, náboženstvu alebo sa odvolávajú na nevyhnutnú vojenskú disciplínu pri plnení vojenských rozkazov. Navyše, činnosť medzinárodného haagskeho súdu sa neraz spája s aktuálnymi politickými postojmi k jednotlivým krajinám.
V danom prípade kritériom ich hodnotenia je ochota, respektíve neochota, schopnosť alebo neschopnosť vypátrať podozrivé osoby a vydať ich do kompetencie haagskeho tribunálu.
Okrem týchto, takpovediac aktuálnych káuz však stále „vypadávajú zo skrine kostlivci“ z obdobia druhej svetovej vojny, ktorí jednak oživujú bolestné a hrôzostrašné spomienky niekoľkých preživších a dodnes dožívajúcich obetí, jednak vyvolávajú nepríjemné otázky viac morálneho a politického, než právneho charakteru o vine a adekvátnom treste za zločiny proti ľudskosti.
Nedávno prebehli médiami správy o súdení, respektíve odsúdení dvoch osôb, ktoré sa mali v čase druhej svetovej vojny priamo zúčastňovať na vraždení civilných občanov. Týka sa to opätovného odsúdenia (a pravdepodobne aj opätovného omilostenia) Ukrajinca Johna Demjanjuka, dozorcu v koncentračnom tábore Sobibor. Iným prípadom je maďarský občan Sándor Képiró, ktorý je obžalovaný z beštiálneho vraždenia civilov v srbskom Novom Sade v januári 1942, keď toto územie okupovalo horthyovské Maďarsko.
Bezvládni starci?
Obaja majú už viac ako 90 rokov a televízne šoty z ich procesov môžu skôr vyvolávať súcit voči súdeným bezvládnym starcom. Oni sami a vari ešte viac ich obhajcovia si túto svoju bizarnú pozíciu dobre uvedomujú a pragmaticky ju zneužívajú na vyvolanie ľútosti voči svojej osobe. Veď ako inak si možno vysvetliť demonštratívny nápis v rukách obžalovaného Képiróa, že v jeho procese ide vlastne o nepriamu vraždu 97-ročného bezvládneho starca?
Podobné praktiky však rafinovane prekrývajú vraždy a utrpenie obetí, ktoré sú na procese prítomné iba v nepriamej, „symbolickej“ podobe a možno u mnohých ľudí vyvolávajú aj nepríjemné, neželateľné pocity pri reflektovaní mnohých tragických udalostí z obdobia druhej svetovej vojny, od ktorých uplynulo už okolo sedemdesiat rokov.
Vynára sa však otázka, ako v danom prípade riešiť odvekú ľudskú dilemu medzi zločinom a trestom, čo však nie je iba problém právnej teórie a praxe.
Je adekvátny akýkoľvek, i ten najprísnejší trest udelený jednotlivému vinníkovi za vraždu desiatok, stoviek či tisícok ľudí?
