Ešte pred desiatimi rokmi mali všetky webové schránky sveta kapacitu len na niekoľko tisícok mailov, takže okrem dôležitých faktúr a mailov z niekoľkých minulých mesiacov sme neodkladali takmer nič.
A aj naše počítače vyzerali podobne: čo sme nevymazali sami pre nedostatok miesta, to zničil vírus, poškodený systém, prípadne rozliata kofola.
Ale teraz už operačné systémy takmer nepadajú, disky sú také veľké a také lacné, že si na ne môžete odložiť aj menší tank a dáta si zálohujeme na webe a dokážeme ich v prípade digitálnej katastrofy zachrániť.
A sám Google prišiel s nápadom dať používateľom také veľké mailové schránky, že z nich už nikdy nebudú musieť vymazávať ani len spamové správy.
Internet si pamätá všetko
Tak sa stalo, že dve tretiny môjho doterajšieho života ostali zdokumentované iba v rodnom liste, niekoľkých zošitoch zo školy a pár desiatkach detských nudistických fotiek z vaničky.
No len z posledných pár rokov môjho života mám viac ako pätnásť gigabajtov mailov, kompletné každodenné archívy internetových rozhovorov s priateľmi, desiatky tisíc rôznych fotografií a to už ani nerátam statusy na Facebooku, blogové príspevky a publikované články.
Od roku 2004 doteraz by sa z tohto všetkého dal zostaviť jeden veľký priamy prenos môjho života. Čo som kedy povedal, čo napísal do mailu. Sú tam všetky konverzácie s bývalými priateľkami, zamestnávateľmi, kolegami aj známymi.
A bude toho ešte viac, lebo Google minulý týždeň predstavil notebooky, ktoré nemajú harddisky a na internet ukladajú úplne všetko. Taký notebook vám môžu aj ukradnúť a vy neprídete o nič.
Nech to čert vezme, no nie je možné, aby som tesne pred štyridsiatkou nemal svojím životom zaplnených aspoň dvesto gigabajtov googlovských serverov.
Ľudská pamäť je milosrdná, web nie
Množstvo zhromaždených dát z môjho života je také veľké, že by z neho šikovný režisér pokojne zostavil predlohu pre druhú sériu Šeherezády a agent tajnej služby zase aspoň dve obvinenia z ohovárania, plánovania vraždy alebo vlastizrady. Je to však to, čoho by sme sa mali báť?
Aj keď nás to všetkých zvádza k myšlienkam o čipovej totalite, povedzme si to na rovinu: ak nie ste politik, mafián alebo aspoň miliardár, žiadneho Veľkého brata, hackera, nadnárodnú korporáciu ani komunistickú krajinu nezaujímate.
No byť na vašom mieste, oveľa viac sa bojím niečoho celkom iného. Kým ľudská pamäť má tú zvláštnu a čarovnú funkciu, že zabúda všetko nepríjemné, z minulosti vyberá hlavne to, čo sa vám páči, niečo niekde prekreslí a inde čosi prikreslí, po nedeľnom skúmaní archívu vám musím oznámiť, že žiaľ, Gmail, Facebook ani webové stránky túto funkciu zatiaľ vôbec neobsahujú.
Len hodinku som čítal svoje staré maily a na moje veľké prekvapenie som zistil, že v roku 2004 som nebol mladý génius, ako som si to o sebe myslel, ale hlupák a nezmenilo sa to ani celé roky potom.
V roku 2005 som sa v pracovných dialógoch hral na experta a vo väčšine tvrdení sa mýlil. Našťastie, našiel som množstvo kompromitujúceho materiálu aj na kolegov a priateľov a v príhodnej chvíli nezaváham a použijem ich.
Ty sám si svoj Veľký brat
Inými slovami, život zaznamenaný cez spomienky je oveľa krajší ako ten cez Gmail. Najdesivejšie je, že aj keď ju vymažete, už nikdy neodíde navždy.
Vaše maily sa totiž rovnako nachádzajú aj v schránke človeka, ktorému ste ich adresovali. Kým moji a vaši rodičia boli v rozprávaní o svojej mladosti svätci, to, čo tvrdíte vy, sa raz bude dať aj overiť.
Áno, presne tak. My už jedného a spoločného Veľkého brata ani nepotrebujeme. V budúcnosti si ním budeme sami sebe a zároveň každý každému navzájom.
