Žije v očakávaní, že „bude ščítaný“. A svojím mozočkom sa úporne usiluje vyhodnotiť všetky oficiálne (tlačivá) i neoficiálne (fámy, novinové články, výstražné emaily) rozporuplné informácie, ktoré sa k nemu o tomto podujatí dostávajú: Mám nalepiť čiarový kód či nemám? Vetu „... po vyplnení formulára“ (malo by byť formulára) „nalepíte identifikátor do pravého horného rohu tlačiva“ treba chápať ako rozkaz alebo iba ako oznámenie? Zneužijú sa informácie či nezneužijú? Ak sa nesčítam, dostanem basu? Vraj. Koľko? Dva roky? Poviem vám, niet týždňa, aby tu nebola nielen, ako Česi vravia, nejaká tá veselka, ale aj ľudová veselica.
Hore smäd, dolu hry! Zhora sa ozýva: „Ešte jedna trnkovica!“ A dolu – na chodníku pri mojom paneláku sa krčí postaršia objemnejšia teta, na kabele triedi hŕbu obálok, rozheganý rám okuliarov jej padá na nos, pod chvíľou si ho napráva, obálky sa jej opäť pomiešajú.
„Poďte do bytu, prosím, nerobte to takto, preboha, na chodníku,“ cítim sa trápne aj za ňu. „Nie, nie, iba k dverám,“ jachce zmätená žena. „Aké je to poschodie? Ako sa voláte? Kto tu býva?“ habká a odmieta vstúpiť do chodby, aby si náklad voľakde zložila. Pohľad ani na mňa, ani na steny bytu, len na svoj náklad, zrejme aby ju nik neobvinil, že sliedi po „súkromí“. „Pani, len pokojne, poďte do kuchyne, oddýchnite si, aj vodu vám dám, trnkovicu nemám, nemám nijaký poklad, všetko si pokojne môžete aj pofotiť! Čo je moje, je aj vaše!“ Pani môjmu humoru nerozumie. Odchádza so sklonenou hlavou, ako prišla. Kto toto mohol vymyslieť?
