Na úvod pokorne hovorím, že nepociťujem nijakú nadradenosť voči telesnu, napríklad voči takému vareniu. K tejto pokore mám závažné dôvody: moje schopnosti v tejto oblasti sú poburujúco mizivé. Nielenže nič nedokážem uvariť, ale mám čo robiť, aby som si dokázal nachystané jedlo bez nehody prihriať.
Nad tým, čo vidím okolo seba z oblasti hrncov a zápražiek, sa však napriek svojmu predsavzatiu nedokážem ironicky neusmievať.
Zdá sa mi, že gastronomický priemysel (g)astronomicky rastie, ba že dotuje aj susedný podvyživený priemysel, reklamný či televízny. (Nečudoval by som sa, keby sme sa po niektorých kuchárskych funesovkách dočkali expanzie kuchárskych filmov – a mohli by to byť rovno spojenia kulinárskej tematiky s upírskou.)
Kedykoľvek náhodne a zriedkavo prepnem na ľubovoľný kanál ľubovoľnej televíznej stanice, je tam kuchár, kuchynská linka, mixér, nôž sekajúci cibuľu, štrnganie príborov. Ba dokonca vznikajú špecializované televízie určené iba na kuchtenie.
Viete si predstaviť, že by takýto kanál mala lyrika alebo magický realizmus v próze?Ja, čo bez mihnutia oka obetujem posledné úspory na nejakú literatúru (koľko by za to mohlo byť pochutín!), ja, čo som toľkokrát rád odhladoval hrubú monografiu, nechápavo pozerám, koľko je ľudstvo ochotné investovať času, peňazí, kreativity do toho, čo o pár hodín z nás vylezie opačným koncom.
