Postup polície po nedávnej akcii v Kysaku, podoba, v akej väčšina médií ponúkla celú udalosť svojim príjemcom i postoj veľkej časti verejnosti k tomuto prípadu, ktorý sa dá vyčítať aj z rôznych diskusných fór, ale nielen z nich, prezrádza smutnú a trpkú pravdu o slovenskej spoločnosti. K prívlastkom, ktoré by ju mali charakterizovať, si stále nemôže pridať jednu z najpodstatnejších – ľudská.
Tento jej chýbajúci rozmer sa zreteľne prejavuje vo forme verejného a inštitucionálneho postoja k manželke zastreleného muža, ktorého polícia označila za páchateľa viacerých vrážd. V priamom toku udalostí stojí síce len kdesi na okraji, ale pri plnej úcte k všetkým, ktorí umreli alebo boli zranení, ostáva spolu so svojimi deťmi jedinou žijúcou obeťou tohto prípadu.
Spôsob, akým jej polícia len čiastočne a nejasne oznamovala, čo sa s jej manželom stalo, vypovedá o tom, že jej príslušníci nie sú pripravení takéto situácie primerane zvládnuť, nie sú vyškolení, ako sa za daných okolností správať a ako, napriek všetkému, s empatiou pristúpiť k človeku, ktorý bol v najbližšom kontakte s obvineným, ale sám nenesie žiadnu vinu.
Pre políciu to bol predovšetkým páchateľ, pre túto ženu však znamenal nesmierne veľa, bol jej najbližším človekom, manželom a otcom jej detí. Pre políciu sa v istom zmysle uzatvára prípad, na ktorom pracovala možno pol roka, pre spomínanú ženu sa tragicky končí jedna dlhoročná etapa života, ktorá podľa nej bola šťastným obdobím.
