Neviem, či príslušníci mladších generácií poznajú povesť o sitnianskych rytieroch. Podľa nej sa vo vrchu Sitno medzi Banskou Štiavnicou a Pukancom skrýva bojová záloha, ktorá v čase, keď Slovákom bude najhoršie, vyrazí na pomoc a vytiahne ich z kaše.
Pravdupovediac, nie som si istý, akú nádej na úspech by dnes mali rytieri so svojimi už asi trochu zastaranými zbraňami, ale podobne ako naši politici nemienim špekulovať o hypotetických otázkach – Slovákom sa zatiaľ zrejme ešte nevodilo najhoršie a rytieri nemali dôvod zasahovať.
Je to pekná a zároveň poučná povesť, lebo dobre ilustruje tendenciu Slovákov spoliehať sa v núdzi nie na vlastné sily, ale na zásah zvonka, či v tomto konkrétnom prípade vlastne zdnuka, z hlbín rodnej zeme.
Ak Slovník slovenského jazyka definuje povesť ako „rozprávanie (čiastočne alebo úplne vymyslené) viažuce sa na minulosť,“ potom udalosti okolo voľby generálneho prokurátora naznačujú, že sitnianski rytieri nemusia byť iba povesťou. Totiž, keď sa zdalo, že to s voľbou Dobroslava Trnku vyzerá zle-nedobre, nečakane sa nie síce zo Sitna, ale z bratislavského hradného vrchu vynorili piati či šiesti rytieri a odvážne priskočili na pomoc. (Žeby vyslaná sitnianska jednotka zvláštneho nasadenia?)
