V Žiline, kde som vyrastal, patril medzi priateľov môjho otca aj JUDr. Okoličány, ktorého každý volal iba Berco, povolaním advokát, no najmä chýrny hokejový rozhodca. Bol to vyše dvojmetrový a vyše stokilový obor, ktorého korčule zanechávali hlbšiu stopu než korčule hokejistov – a keď pred zápasom polievali, publikum žartovalo: „Ľad musí byť hrubší, Berco pribral.“
V roku 1948 odchádzal pískať aj na zimnú olympiádu v St. Moritzi – krátko predtým bol u nás a ja, vtedy dvanásťročný, som vydrankal od neho sľub, že mi pošle pohľadnicu s podpismi nášho mužstva. Poslal – mal som sa potom čím pýšiť pred spolužiakmi.
Pýchu však vystriedalo zhrozenie. Darmo sme sa aj my žilinskí chlapci nadchýnali umením našich hokejistov, ktorým vtedy iba o chlp uniklo zlato – zakrátko sme sa dozvedeli, že najlepší z nich skončili za mrežami. Hneď zahorúca to hlásil zahraničný rozhlas a zhrozil sa (okrem tých, ktorým sa „až postupne otvárali oči“) úplne každý.
Hrôza, že brankár Boža Modrý, ktorý vychytal vo svojej klietke Kanaďanov, je zrazu sám chytený do jáchymovskej klietky! My chlapci sme neuverili vtedajšou Pravdou hlásaným lžiam o „najohavnejšej zrade“. Mali sme svoju teóriu: To Stalin nás potrestal za to, že sme porážali Rusov, ktorí sa ešte iba učili od nás hrať kanadský hokej – a zároveň ich zbavil konkurencie. Čím viac vieme o zvrátenej povahe Gruzínca, čo dodnes nezmyselne vyhráva ankety o „najväčšieho Rusa“, tým je istejšie, že naša chlapčenská teória bola správna.
