DNA na ženiných šatách a klebety z kruhov francúzskej ľavicovej societé (jeho kruhov), kde sa jeho sexuálna agresivita doteraz tolerovala ako „roztomilá“ mužská tradícia, debaty asi ukončia. Musím povedať, že ma napĺňa nadšením, že začiatok svojho konca našla táto tradícia práve v New Yorku.
Zdalo sa mi takmer nepodstatné, či sú obvinenia pravdivé, alebo nie. Bolo mi jedno, či bol Strauss-Kahn v amerických médiách odfotený s grimasou, ktorá sa dotýkala francúzskeho nacionalizmu, zaujímala ma tá žena (ktorej ochrana zase nezaujímala francúzske médiá, zverejňujúce jej meno). Zaujímala ma žena, ktorá, aj keby bola klamala, musela mať nejaký dôvod. Možno takpovediac historický.
V P.S.1. MOMA, Múzeu moderného umenia v Queense sme sa s kamarátom omylom ocitli na performancii, ktorá bola na pozvánky. Dvere za skupinou žurnalistov a kurátorov sa zavreli, mladý (čierny) umelec sa postavil do stredu miestnosti a poprosil asistenta, aby prečítal prvé „zadanie“.
Dielo bolo postavené na úlohách, ktoré mu napísali iní umelci. Podľa prvého scenára mal vytvoriť obrazec z farebného piesku (zívačka), druhý bol podobne nezaujímavý. Potom zaznelo zadanie Kary Walkerovej, africko-americkej výtvarníčky, autorky „roztomilých“ čiernych postavičiek, ktoré pri pohľade zblízka robia hrozné veci.
