Nie som bohvieaký hokejový fanúšik, ale pri posledných majstrovstvách som zápas s Rusmi sledoval aspoň v televízii. Odkedy som v roku 1969 po našom slávnom víťazstve nad ZSSR vyrazil do ulíc a pri hoteli Tvarožek – kde vtedy sídlilo veliteľstvo sovietskych okupačných vojsk v Bratislave – ma zmietlo z chodníka vodné delo, mali tieto zápasy nielen pre mňa mimoriadnu príťažlivosť.
Po zápase zaznela ruská hymna na počesť víťazov. Aj v televízii bolo počuť, že časť divákov počas hymny pískala. Nepatrí sa to, viem, ale tentoraz som bol v rozpakoch. Pre mňa – ako aj premnohých starších divákov na štadióne – to bola hymna okupantov.
Keď v Sovietskom zväze padol komunizmus, padla aj sovietska hymna. V roku 1991 sa štátnou hymnou Ruskej federácie stala opäť – ako za cára – pieseň Michaila Glinku. Tá však mala iba melódiu a žiadne slová. Preto ju v roku 2000 z iniciatívy Vladimira Putina nahradila „stará dobrá sovietska melódia“ skladateľa Alexandrova, ale už s novým textom.
Ibaže: keď sa dnešná ruská hymna len hrá a nespieva, je to presne tá istá sovietska hymna, aká platila za Stalina či Brežneva. Tú má moja generácia riadne „vrytú“ v pamäti. Hrala sa tu pri akejkoľvek príležitosti – najprv hymna československá a po nej v závese hymna sovietska. Bolo to bežné. Pravda, iba pre nás domácich.
