Taká práca je napríklad pamiatkarská. Keď sa človek snaží zachovať ducha starého domu a používa aj historický materiál.
Chýbajúce dosky štítu na starej drevenici som doplnil približne rovnako starými doskami, vyložene som sa snažil o to, aby rozdiel nebolo príliš vidno, čiže som hľadal aj rovnaké šírky a nechával som škáry. A naozaj, výsledok je skvelý, vôbec ho nevidno. Niekedy to však človeka štve. Že robí, robí, a na pohľad sa zdá, že na dome sa vôbec nič nemení, a všetci si myslia, že sa tam len tak pofl akuje.
Moje dva srdcové pamiatkarské projekty, na ktorých sa podieľam ako tradičný remeselník, sú mlyn a Katarínka. Oba projekty sa robia už mnoho rokov a ešte stále nie sú hotové. To mnohých ľudí zvádza k domnienke, že sa tam nič nerobí a túto domnienku im potvrdzuje aj to, že na prvý a povrchný pohľad sa naozaj nič nezmenilo, stavba stojí, je v pôvodnom pôdoryse, v pôvodnej výške. Nechápu, že len to, že ostala stáť, je výsledok mnohých hodín práce. Že bola (v prípade mlynu) v podstate vrátane základov postavená úplne nanovo (čo vyžaduje napríklad aj dobrú projektovú dokumentáciu, ktorá je v prípade pamiatok dosť problematická).
Z matematického hľadiska sa nič neudialo, výsledok je nulový. Pre nás je však podstatná predĺžená životnosť. Proces je v tomto prípade niekedy dôležitejší ako cieľ. Na mlyne sme prestavbu konštrukcie gátra zvládli v rámci jednej sezóny a potom ďalšie dve sezóny robili detaily vnútri. Kamenárske práce v mlynici trvali šesť rokov a málokto uverí, že tie múry a kamenná podlaha tam nie sú odjakživa.
Na Katarínke len veľmi skúsené oko rozozná, čo bolo nanovo vymurované a čo bolo len preškárované. Na mlyne vidno nanovo urobené veci z dreva hneď, lebo svietia. No o dva- -tri roky už vyzerajú tak, akoby tam boli odjakživa. Turisti často tipujú, že koleso má päťdesiat alebo sto rokov. Nás to zároveň teší aj neteší.
