Aj keď najnovšia námorná bitka posádok vojnových člnov dvoch Kóreí trvala iba dvadsaťjeden minút, išlo o veľmi závažnú udalosť. Svet si znovu mal možnosť uvedomiť, že aj na prvý pohľad „bezvýznamný“ incident môže rýchlo prerásť do nekontrolovateľného, globálneho zdesenia. Treba si len pripomenúť, že severokórejský diktátor Kim Čong-il má na hranici s Južnou Kóreou pripravenú v zbroji miliónovú armádu! Pomery sú také zložité, že Američania musia naďalej udržiavať na juhu v pohotovosti 35-tisíc vojakov ako odstrašujúcu pomoc Južnej Kórei.
Aj televízne prenosy z futbalových majstrovstiev nás presvedčili, že svet je navždy prepojený. Niekedy môže vzniknúť pocit, že by sa na tamojší stav iba prerušenej vojny dalo zabudnúť. Lenže vždy sa nájde ktosi, kto nezabudne surovú realitu pripomenúť. Lebo posledný incident medzi dvoma štátmi, pre ktoré sa občianska vojna z rokov 1950-1953 neskončila, je iba špičkou ľadovca veľmi nebezpečného nepriateľstva.
Naposledy sa v napätej zóne „bojovalo“ pred troma rokmi a mŕtvych bolo dosť. Napokon sa však veľa vecí pohlo k lepšiemu. Obaja Kimovia sa dokonca stretli v Pchjongjangu. Severný diktátor sa potreboval ukázať v dobrom svetle aj pred Američanmi, lebo vie veľmi dobre, že ak môže jeho hladujúcemu ľudu ktosi pomôcť, tak sú to okrem Číňanov, Juhokórejčanov a Japoncov najmä Američania. Južný Kim Te-džung sa cítil zasa otrasený vnútropoliticky po viacerých korupčných škandáloch a námorná konfrontácia mu pomohla, aby tamojšie médiá písali o niečom závažnejšom. Cesta do Pchjongjangu bola vyvrcholením jeho povestnej „politiky slnečného svitu“. Na prekvapenie všetkých začali prúdiť na hranicu oboch častí jednej krajiny desiatky obyčajných ľudí, ktorí nevideli členov svojej rodiny celé desaťročia. Začalo sa veľmi vážne uvažovať o obnovení vlakového spojenia medzi oboma časťami, čo by znamenalo nepredstaviteľný krok k sebe.
