V roku 1993 sa v Kodani začalo to, čomu sa hovorí proces rozširovania. Členské štáty EÚ sa tam dohodli, aké kritériá musia kandidátske krajiny splniť, aby sa stali jej členmi. Po dlhých deviatich rokoch majú členské štáty v Kodani posúdiť, ktoré krajiny kritériá splnili. Predsednícky štát únie preto prišiel s heslom Od Kodane po Kodaň, ktorým chce povedať, že čo sa v Dánsku dobre začalo, to sa v Dánsku aj úspešne skončí. Kritických miest, ktoré treba pri tom prekonať, je naozaj dosť.
Druhé írske referendum o dohode z Nice, bez ktorej nie je rozšírenie na 25 členov priechodné, či grécka požiadavka, aby do únie vstúpil Cyprus, hoci ide o rozdelený štát, sa týkajú iba dvoch krajín, ale ich blokačná sila je dostatočná pre celú úniu. Nehovoriac o tom, že rovnako účinná by bola nedohoda o finančných podmienkach rozšírenia únie. Najskôr k dohode o peniazoch musia dospieť samotné členské štáty a potom ju musia akceptovať aj kandidáti. Víkendové vyhlásenie premiérov Visegrádskej štvorky, že je pre nich neprijateľné, aby ich krajiny hneď po vstupe prispievali do spoločnej pokladnice viac, ako z nej dostanú, a že nechcú byť ani druhoradými členmi únie, naznačuje, že cesta k dohode bude ešte zložitá. Ak toto všetko dánske predsedníctvo nejakým spôsobom zvládne, lebo Íri budú dobre hlasovať, Gréci sa umúdria, členské štáty rozumne dohodnú a kandidujúce krajiny to s pripomienkami akceptujú, potom slovenské šance na skoré prijatie môžu zmariť už iba slovenskí voliči.
